Chatrčová poviedka

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Chatrčová poviedka

Už od svojho narodenia bol ohyzdný.
Rapavá tvár, červené oči, úplne biele vlasy len na polovici hlavy a kratšia pravá noha.
Kríženec albína s telesne postihnutým človekom.
V desiatich ušiel z detského domova.
V pätnástich ho zadržali pre vraždu, ktorú nespáchal.
Mal smolu – bol na nesprávnom mieste v nesprávny čas.
V dvatsiatichpiatich, po prepustení z väzenia, sa utiahol na opustený konček ostrova a tam si žil svoj nudný, no pokojný život.
V tridsiatich sa po prvýkrát zaľúbil.
Brunetka, zvlnené polodlhé vlasy, s modrými očami a s tým najkrajším, najmilším úsmevom, aký kedy videl.
Prišla k nemu náhodou – vraj či nemá požičať skrutkovač.
Vypadla jej skrutka z pedálu bicykla a nemala sa ako dostať domov.
Pomohol jej.
O týždeň tu bola späť.
Doniesla mu kúsok čokoládovej torty a teplý kamilkový čaj s medom.
A potom to bolo už pravidlom – chodievala za ním každý týždeň a nosievala mu sladkosti a teplý čaj.

Raz sa ho opýtala, ako sa volá.
Nevedel.
„Budem ťa volať Patrik, dobre? Páči sa ti to meno? Môj brat sa volal Patrik. Pred rokom zomrel.“, sklonila hlavu a rozplakala sa.
Prisunul sa k nej bližšie a nemotorne ju pohladil.
Ona sa otočila a objala ho.
A potom odišla.
Nechala po sebe len malú, bielu vreckovku s iniciálkami AH.

Po jej odchode v ňom ostalo vždy také zvláštne prázdno...

Stretávali sa takto už asi pol roka.
Keď odišla naposledy, pobozkala ho.
Nepočul žiadne kroky.
Ani hlas.
Zacítil iba tupý náraz do hlavy a potom už len teplý, sladko-voňajúci pramienok krvi, stekajúci po líci.
„Ty poloplešivé zviera!!! Zdochni! Kvoli tebe ma nechce! Kvoli tebe ma už trikrát odmietla! Veď ty nie si ani človek! Ty si obluda!“, kričal ako zmyslov zbavený a udieral po skrútenej kôpke polomŕtveho človeka.

A potom prišla tma...

Našla ho na zemi.
Ležal v krvi a v ruke zvieral vreckovku, ktorú mu tam raz schválne nechala.
Vzala ho za ňu a pritisla si ju k tvári.
Neplakala.
Po troch hodinách pozerania sa do prázdna vstala, poliala chatrč petrolejom a zapálila ju.
Čakala až do konca.
Až kým nezhorel aj posledný kúsok dreva.

Potom vošla do mora.
Plávajúc v ústrety vlnám premýšľala, prečo ľudia skôr zabijú, ako spoznajú.
A prečo ani nechcú spoznať to, čo je odlišné ako oni.
Odpoveď nenašla.

Keď vyšla von, osušila sa pieskom a pobrala sa domov.

napísanísané:: 20.12.2005

prečítalo:: 673 ludí