Diera do neba

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Diera do neba

Či mi veríte, alebo nie, jedného dňa som vyrúbala dieru do neba.
Chcela som, aby sa na svet dostalo čo najviac lásky a tak som ju vysekala ozaj slušne veľkú.
Trvalo mi to celé tri hodiny, ale keď som dokončila svoju úmornú prácu, zaliali ma neuveriteľné pocity šťastia a hrdosti z dobre vykonanej veci.
No to som ešte ale netušila, čo sa stane.
Namiesto toho, aby začala láska prúdiť smerom k nám dole, nastal dej opačný.
Všetka nenávisť a zloba tohto sveta opúšťala rady ľudí a stúpala hore závratnou rýchlosťou parnej lokomotívy priamo do neba.
Spolu s nimi tam vleteli i škorce, lastovičky a bociany a až potom sa začalo ozajstné peklo v nebi.
Anjeli sa začali hádať, ktorý z nich je lepší, krajší, ľudstvu prospešnejší a Bohu milší, zatiaľ čo dušičky ľudí do seba hádzali kôstky škorcami pojedených čerešní a nadávali si tými najvyberanejšími prídavnými menami.
Bociany roznášali v zobákoch deti a kládli ich k nohám zmätených nebeských škriatkov Santa Clausa.
Bolo to hotové šialenstvo.
Boh sa len chvíľu díval na to božie dopustenie pohľadom neveriaceho Tomáša a keď mu už konečne došlo, že je to ozaj tak, ako to jeho božské oči vidia, takmer ma uškrtil.
Nakoniec sa však ale rýchlo spamätal a zavolal si ma na koberček.
„Tak, milé dieťa a teba to čo napadlo? Vysekať dieru do neba... A si ty normálnučke? Ukáž, koľko rozumu som ti to nadelil?“, opýtal sa Boh a nakukol mi do hlavy.
Trošku to aj zabolelo, no neodvážila som sa ani len muknúť.
„Ale veď je ho tam hojne.“, skonštatoval pokojne a v zápätí pokrútil hlavou. „Žeby práve preto ti po rozume také márnosti chodili? Či ty nevieš, že zlo je príťažlivejšie ako dobro? Láka nielen ľudí, ale aj anjelov. Či Lucifer, môj obľúbený anjel, nie je dostatočným príkladom? Ach jáj, vy ľudia – stáli vylepšovači môjho poriadku... Tak povedz, ty mudrc z ríše ľudí, čo teraz? Ako zalátať dieru po sekere? V nebi mám hotový bordel... Niečo s tým musíme urobiť. Máš nejaký rezervný plán?“
„Mám.“, odpovedala som nečakane. „Pomôžem ti vyhnať zlo z neba pomocou jednej piesne – piesne, ktorá spája raz každoročne ľudské srdcia a ktorá ich zároveň napĺňa tichou radosťou a pocitom, že láska ešte existuje. A potom zalátame dieru v nebi – obyčajnou modrou niťou s bielymi škvrnami. Súhlas?“
„Súhlas.“, odpovedal Boh, zaskočený mojou rýchlou odpoveďou a pousmial sa.
Vyšla som na nebeské nádvorie a spustila...
Melódia ‘Tichej noci‘ sa začala niesť pomedzi chaos ako jemná, ale pritom silná stierka na zlo a zachytávala všetku nenávisť sveta do svojich nežných tónov.
Anjeli sa udobrili, dušičky ľudí prestali hádzať kôstakmi z čerešní a všetky škorce, lastovičky a bociany sa vrátili na zem.
Potom sme pomocou tkáčských stavov utkali koberček na dieru z modrobielych nití a prišili ju o okraj nebies tuhou niťou postriebrenou silou mesiaca a hviezd.
Keď bolo po všetkom, podali sme si s Bohom ruky a rozlúčili sa.

Na druhý deň napadalo na svet kopec bieleho snehu.
Stojac v lektričke do práce som si nakreslila na zarosené okno obrovské srdce a šibalsky sa usmiala na malého chlapca v sivej čapici s veľkým brnbolcom na hlave.
Možno láska nesneží z neba každý deň.... a možno ani každý deň nekvapká.... a možno ani nemusí - veď je stále tu – v každom úsmeve, v každom milom slove, v každom (ne)obyčajnom ľudskom pohladení.
Diera do neba bola ozaj pekná blbosť...

napísanísané:: 19.12.2005

prečítalo:: 678 ludí