Hypermarket II.
autor:: Daemon
rubrika:: poviedky
- Prosím ťa, nebabri sa v tej kaši a zjedz ju už konečne, nech ideš spať! - zvrieskla Mária už aspoň po stý krát a jasne pritom pocítila, ako sa jej vrásky okolo úst prehĺbili aspoň o päť rokov.
- Mami, ale ja nemám rada kašu!
- Tak ideš rovno spať!
- Ale ja nechcem ísť spať!
- Nebudem sa s tebou baviť o tom, čo chceš a čo nechceš. Pôjdeš spať a hotovo. – Rezolútne uzavrela debatu so svojou štvorročnou ratolesťou a zobrala spred nej tanierik s nedojedenou krupicou. Ostentatívne ju z neho vykydla do odpadkov a dieťa, sklamané svojou opätovnou prehrou vo večných bojoch s matkou o vlastný názor, sa znudene zošuchlo zo stoličky a pobralo sa do svojej izby. Matka až pridobre poznala všetky jeho triky nato, aby mu uverila, že sa poslušne pobralo pripraviť sa na nočný odpočinok. Keď za ním prišla do detskej izby, presvedčila sa o správnosti svojej domnienky. Podlaha miestnosti bola pokrytá vrstvou hračiek rôzneho druhu – od plyšových medvedíkov, cez bábiky Barbie, až po lego a všelijaké tie dievčenské čačky, ktoré slúžia najmenším slečnám na prvé pokusy o módne skrášľovanie sa. A uprostred toho hrozného neporiadku trónila jej dcéra a podľa všetkých princípov subordinácie bohorovne kárala malého vypĺznutého psíka za to, že nechce ísť spať.
- Povedala som spať! Tomáš! – Zvrieskla a v jej hlase sa ozvalo márne úpenlivé volanie o pomoc, ktoré však v sebe už vopred nieslo rezignáciu, pretože vedela, že z manželovej strany sa pomoci aspoň v tejto veci nedočká. Sedel ako každý večer pred televízorom a veci ako spoločná rodinná večera mu nič nehovorili. Zásadne takéto veci neuznával a úspešne ignoroval jej pokusy o zblíženie už desať rokov. Panebože, naozaj, uvedomila si až v tejto chvíli, že odvtedy uplynulo už desať rokov. Manžel ju odvtedy nenávidí, bola o tom presvedčená. A napriek tomu, že ju od tejto myšlienky odhováralo celé okolie, sám Tomáš ju o tom raz presvedčil. Prišiel vtedy domov opitý na mol, takže si na to ani sám nepamätá. Aspoň tým sa utešovala, pretože ten večer strašne bolel. Toto si skutočne nezaslúžila. Síce z jeho postoja vždy cítila obvinenie a výčitku, ale vtedy to Tomáš povedal rovno. Keby povedal! Malá Mária vtedy ešte našťastie nebola na svete. Tomáš sa dotackal pred polnocou v sprievode dvoch kamošov, ktorých Mária nikdy predtým nevidela. Keď ich nechcela pustiť dovnútra a len ironicky podotkla, že na návštevu je už hádam neskoro, Tomáš sa na ňu vyrútil s tým, že nie je dobrou manželkou, ani hostiteľkou, že sa nevie ani postarať o hostí a čo o hostí, ani o dieťa, pretože ona nebola, nie je a ani nikdy nebude dobrou matkou, pretože to, že sa Erik vtedy stratil, je len a len jej vina! Keď sa nato jeden z jeho podarených kumpánov rozrehotal, Tomáš si na zlomok sekundy uvedomil, čo vlastne povedal a pokúsil sa ho udrieť. Ten chlapík však očividne nevypil ani polovicu z toho, čo Tomáš, takže sa dosť svižne uhol a dokonca mu jednu vylepil, načo sa obaja „kamoši“ s nadávkami a hulákaním pobrali preč. Ulicou sa niesol ich výkrik, ktorý sa obom manželom zarezal až do duší:
- Mamľasi! Čo sa tu naparujete! - Ani vlastného bastarda ste si nevedeli ustrážiť!
Mária napriek tomu, čo jej pred pár sekundami povedal, pomáhala Tomášovi na nohy, no on ju len surovo odsotil, postavil sa sám a vtackal sa dovnútra. Obkľúčilo ju nepreniknuteľné zúfalstvo a usedavo sa rozplakala. Samu ju to prekvapilo, pretože po pol roku neustáleho hľadania, dúfania a nádeje, prelínajúcej sa s beznádejou, a najmä prebdených a preplakaných nocí si myslela, že jej už žiadne slzy neostali. Napriek tomu tu teraz sedela na prahu vlastného domu, plakala a myslela opäť a opäť na to isté – na svojho syna Erika a na to, že Tomáš mal vlastne pravdu. Ona a len ona mohla za to, že sa vtedy Erik stratil a že ho už odvtedy nikdy viac nevideli. Stále, keď nad tým všetkým premýšľala, chytal sa jej čoraz väčší a zrejmejší pocit viny. Veľmi presne si totiž pamätala, za čím sa vtedy v Hypermarkete zháňala, čo potrebovala kúpiť domov, no za ten svet si už nevedela vybaviť, čo mal Erik na sebe.
- Mami, ale ja nemám rada kašu!
- Tak ideš rovno spať!
- Ale ja nechcem ísť spať!
- Nebudem sa s tebou baviť o tom, čo chceš a čo nechceš. Pôjdeš spať a hotovo. – Rezolútne uzavrela debatu so svojou štvorročnou ratolesťou a zobrala spred nej tanierik s nedojedenou krupicou. Ostentatívne ju z neho vykydla do odpadkov a dieťa, sklamané svojou opätovnou prehrou vo večných bojoch s matkou o vlastný názor, sa znudene zošuchlo zo stoličky a pobralo sa do svojej izby. Matka až pridobre poznala všetky jeho triky nato, aby mu uverila, že sa poslušne pobralo pripraviť sa na nočný odpočinok. Keď za ním prišla do detskej izby, presvedčila sa o správnosti svojej domnienky. Podlaha miestnosti bola pokrytá vrstvou hračiek rôzneho druhu – od plyšových medvedíkov, cez bábiky Barbie, až po lego a všelijaké tie dievčenské čačky, ktoré slúžia najmenším slečnám na prvé pokusy o módne skrášľovanie sa. A uprostred toho hrozného neporiadku trónila jej dcéra a podľa všetkých princípov subordinácie bohorovne kárala malého vypĺznutého psíka za to, že nechce ísť spať.
- Povedala som spať! Tomáš! – Zvrieskla a v jej hlase sa ozvalo márne úpenlivé volanie o pomoc, ktoré však v sebe už vopred nieslo rezignáciu, pretože vedela, že z manželovej strany sa pomoci aspoň v tejto veci nedočká. Sedel ako každý večer pred televízorom a veci ako spoločná rodinná večera mu nič nehovorili. Zásadne takéto veci neuznával a úspešne ignoroval jej pokusy o zblíženie už desať rokov. Panebože, naozaj, uvedomila si až v tejto chvíli, že odvtedy uplynulo už desať rokov. Manžel ju odvtedy nenávidí, bola o tom presvedčená. A napriek tomu, že ju od tejto myšlienky odhováralo celé okolie, sám Tomáš ju o tom raz presvedčil. Prišiel vtedy domov opitý na mol, takže si na to ani sám nepamätá. Aspoň tým sa utešovala, pretože ten večer strašne bolel. Toto si skutočne nezaslúžila. Síce z jeho postoja vždy cítila obvinenie a výčitku, ale vtedy to Tomáš povedal rovno. Keby povedal! Malá Mária vtedy ešte našťastie nebola na svete. Tomáš sa dotackal pred polnocou v sprievode dvoch kamošov, ktorých Mária nikdy predtým nevidela. Keď ich nechcela pustiť dovnútra a len ironicky podotkla, že na návštevu je už hádam neskoro, Tomáš sa na ňu vyrútil s tým, že nie je dobrou manželkou, ani hostiteľkou, že sa nevie ani postarať o hostí a čo o hostí, ani o dieťa, pretože ona nebola, nie je a ani nikdy nebude dobrou matkou, pretože to, že sa Erik vtedy stratil, je len a len jej vina! Keď sa nato jeden z jeho podarených kumpánov rozrehotal, Tomáš si na zlomok sekundy uvedomil, čo vlastne povedal a pokúsil sa ho udrieť. Ten chlapík však očividne nevypil ani polovicu z toho, čo Tomáš, takže sa dosť svižne uhol a dokonca mu jednu vylepil, načo sa obaja „kamoši“ s nadávkami a hulákaním pobrali preč. Ulicou sa niesol ich výkrik, ktorý sa obom manželom zarezal až do duší:
- Mamľasi! Čo sa tu naparujete! - Ani vlastného bastarda ste si nevedeli ustrážiť!
Mária napriek tomu, čo jej pred pár sekundami povedal, pomáhala Tomášovi na nohy, no on ju len surovo odsotil, postavil sa sám a vtackal sa dovnútra. Obkľúčilo ju nepreniknuteľné zúfalstvo a usedavo sa rozplakala. Samu ju to prekvapilo, pretože po pol roku neustáleho hľadania, dúfania a nádeje, prelínajúcej sa s beznádejou, a najmä prebdených a preplakaných nocí si myslela, že jej už žiadne slzy neostali. Napriek tomu tu teraz sedela na prahu vlastného domu, plakala a myslela opäť a opäť na to isté – na svojho syna Erika a na to, že Tomáš mal vlastne pravdu. Ona a len ona mohla za to, že sa vtedy Erik stratil a že ho už odvtedy nikdy viac nevideli. Stále, keď nad tým všetkým premýšľala, chytal sa jej čoraz väčší a zrejmejší pocit viny. Veľmi presne si totiž pamätala, za čím sa vtedy v Hypermarkete zháňala, čo potrebovala kúpiť domov, no za ten svet si už nevedela vybaviť, čo mal Erik na sebe.
napísanísané:: 7.12.2005
prečítalo:: 1320 ludí