Hypermarket

autor:: Daemon

rubrika:: poviedky

Do príjemného pološera tesne pred samovoľným prebudením sa mu votrel nepríjemný zvuk budíka. Musel sa za ním natiahnuť a stíšiť ho, pretože to odporné pípanie, ktoré mu tak vulgárne a s rozšafnosťou pripomínalo tvrdú realitu ranného prebúdzania, by samo neprestalo. A práve pohyb, natiahnutie sa za hodinkami, odviedlo celú prácu a prakticky až tento prostý telesný úkon ho v pravom slova zmysle prebudil. Napriek nepríjemným pocitom, s pojeným so vstávaním, sa hneď postavil a pristúpil k oknu. Odhrnul závesy a odkryl žalúzie. Vonku bola ešte takmer úplná tma a len matne ožiarený obzor na východe prezrádzal blížiaci sa deň. Napriek obmedzenému výhľadu pri okne chvíľu postál a pozoroval ulicu a priečelia domov oproti. Rád sa takto díval a len tak vypol. Jednoducho nemyslel na nič. Vnímal len ticho, v meste také nezvyčajné, jemné prítmie, ako aj teplo a istotu domova, ktoré tak ostro kontrastovali s chladom, tmou a neistotou tam vonku. Vedel, že sa tam o chvíľu musí vybrať, že sa do toho chladu, tmy a neistoty bude musieť ponoriť, ale až o chvíľu. Teraz ešte nie. Teraz tu len tak stál, užíval si pokoj a pomaly, samovoľne, v sebe nechával prebúdzať sa jednu myšlienku za druhou. Do tejto najintímnejšej časti jeho pravidelného ranného rituálu zrazu zazvonil telefón. Vedel až príliš dobre, čo to znamená a v duchu len ďakoval, že ten telefón nezazvonil pred niekoľkými hodinami. Pohotovosť. Naliehavý prípad. Hoci sa s tým nikdy nikomu nezdôveril, najmä kolegom v práci nie, vždy, keď telefón zvonil vtedy, keď to nečakal, zamrazilo ho kdesi hlboko v žalúdku a v ústach pocítil takú zvláštnu pachuť čohosi, čo by sa dalo nazvať zlou predtuchou. Ono to ale vôbec nebola predtucha. Skôr suché konštatovanie skúsenosti. To naliehavé zvonenie, ktoré sa medzitým ozvalo opäť, totiž s istotou znamenalo, že sa stalo niečo zlé. Ktosi niekomu ublížil. A on bude musieť všetko preveriť, zistiť podrobnosti a pokúsiť sa nájsť páchateľa. Bolo to tak. Skúsenosť, na ktorú sa stále nedalo zvyknúť. A to ani po vyše dvadsiatich troch rokoch, čo sa venoval tejto práci. Bolo na tom čosi zvláštne. Priam mysteriózne. Musel pripustiť, že ho to svojím spôsobom dokonca takmer priťahovalo. Nie, vôbec sa nevyžíval v nešťastí a bolesti obetí. Práve naopak. Túto časť svojej práce priam nenávidel. To, čo ho priťahovalo, bolo akési podvedomé sebavedomie, hraničiace až s chorobnou istotou, že jemu sa také čosi nemôže stať a že práve on je predurčený a jediný vhodný na to, aby rozriešil spleť, odvíjajúcu sa od miesta činu. Bola to svojím spôsobom irónia, pretože na druhej strane jeho podvedomie už celých tých dvadsaťtri rokov výstražne blikalo a bilo na poplach tak silno, že sa niekedy cítil ako paranoik. A práve z tohto dualizmu čerpal také veľké množstvo energie, ktoré bolo potrebné na to, aby vlastne zvládol vykonávanie svojho povolania. Bolo mu veľmi ľúto, že nestihol zdvihnúť ten telefón skôr, než zazvonil dvakrát a zobudil Annu. Vlastne nemal šancu, aby ju nezobudil. Vždy sa z nej smial, pretože spala čujne ako strážny pes. Zobudilo ju aj najmenšie zašuchotanie, alebo keď kdesi vonku zatrúbilo auto. A keď sa už raz prebrala, mala problém opäť sa uložiť, zatiaľ čo on spal ako na povel. Stačilo mu zavrieť oči. Prečo nemohla spať ona, bolo preňho záhadou. Stále vravela len to, že sa niečoho bojí. Čoho, to už vysvetliť nevedela. Bol to podľa nej len taký strach zo samoty, keďže on zaspal spánkom spravodlivých hneď po tom, čo si popriali dobrú noc. Na dne duše však len dúfal, že to nespôsobuje práca, ktorej sa venoval. Teraz ospalo otvorila oči a zdvihla rozkošne rozstrapatenú hlavu. Konečne našiel medzi svojimi vecami na nočnom stolíku telefón, ohlásil sa a prisadol si späť k nej na posteľ. Jemným hladením ju donútil opäť si položiť hlavu na vankúš a zatvoriť oči. Bola voňavá a horúca. Tej jej vône sa ani po rokoch nedokázal nabažiť.
- Radan, prosím – ohlásil sa.
- Róbert, tu je Mark. Rýchlo sa obleč a príď sem – počul známy kolegov hlas.
- Čo sa stalo?
- Máme ZASA prípad - lakonicky zdôraznil hlas v telefóne a pocit zvierania v Róbertovom žalúdku narástol.
- ZASA ... ? - skonštatoval s nádejou v hlase po kratulinkej puze.
- Áno, ZASA! Opäť v Hypermarkete! – Po týchto kolegových slovách sa mu žalúdok stiahol ešte nástojčivejšie.
- Hneď som tam – povedal do slúchadla už celkom iným tónom. Ten tón už vôbec nemal nič dočinenia s ospalosťou a nezáujmom. Veľmi rád by sa vrátil späť k Anne do postele. Ale nemohol. Dnes už nie. Po tomto telefonáte to už vôbec nepripadalo do úvahy. Z oddelenia totiž dostal hlásenie, že sa v Hypermarkete stala opäť vražda.

napísanísané:: 7.12.2005

prečítalo:: 1265 ludí