predvčerom

autor:: to musím?

rubrika:: poezia

Tak obdarovaná tisícami očí
hľadím doprostred svojho života
a utieram si sliny z kútikov úst.
A neviem, či je to besnota,
či besná chuť žiť.
Asi to prvé,
lebo neviem pochopiť,
čo by sa mi na druhom malo páčiť.
A kúsky modrých očí
hľadia ako útržky neba.
A kúsky dlaní sa dotýkajú môjho nahého tela
a mne sa chce vracať.
Je mi špatne z necudnosti,
ale mám chuť znásilniť každý platan v parku.
O ginkách ani nehovorím.
A preto keď pootvorím vrchnú vrstvu svojej duše,
vidno,
aká som hnilá.
Mihalnicami hladím svoje srdce.
ubité a predsa také zlé.
Také, ktorému nikto nedosiahol na dno,
lebo z neho nikto nepije.
A ktoré neprestajne bije a bije a bije
samo seba.
Len aby ho nebil nikto iný.
Len aby nemuselo žiť v pochybách,
či je v ňom ozaj kúsok dobra.
Len aby nemuselo žiť a bi(y)ť.
A nikto nevie pochopiť,
že duše nie sú balóniky,
čo nafukujú svoje farby.
Sú to sivé kamene
utopené v mŕtvych slovách,
upotené v nákupných taškaćh,
ulovené na blískavých háčikoch cudzieho šťastia.
A keď v noci zbieram úlomky svojho bytia
a snažím sa ich zlepiť,
prichádzam na to,
že Huba-buba ozaj nelepí.
A mne zostáva byť rozbitou existenciou
a čumieť chlapom na zadky
a premýšľať o tom,
či si tie trenky naozaj menili alebo nie.
A milovať slzu svojej babky,
ktorá jej steká po ryhe vrásky
a halí sa do maskáčov,
aby ju dedko nevidel,
keď jej v noci kvapká z brady.
A byť stále na pochybách,
čím som.
Či som padlým anjelom,
či som kvapkou rosy v tvári
a či slepým retardom,
čo mačku s tigrom stále spáriť sa pokúša
a nevidí,
akí sú rozdielni.
Ale možno o nich vie viac než my,
čo vidíme očami.
Preto neviem,
či som dobrá a či zlá,
súca možno do pekla
a možno niekam inam.
Radšej nebudem nič robiť a počkám,
ako sa veci vyvinú.
A potom....
Už nebudem musieť premýšľať vôbec...

napísanísané:: 29.6.2004

prečítalo:: 922 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk