k6.sk - literárny server

Mary Magdalén

Kľačala som na kolenách a čakala.
Tvrdé zasvišťanie prvého kameňa preťalo vzduch.
Rameno.
Hrana sivej skaly sa zadrapila do kože, roztrhnúc tkanivo a cievy a spadla do prachu cesty.
Po ruke mi začal stekať tenký pramienok krvi, raziac si cestu pomedzi chĺpky až k doráňanému zápästiu.
Z davu sa ozval prísny hlas:
„Vyriekol som... Kto z vás je bez viny, nech prvý hodí kameňom. Si bez viny?“, spýtal sa mladý muž a otočil sa k dieťaťu bohatého kupca.
„Počul som, čo si povedal. Som dieťa – teda som nevinný. Mal som právo urobiť to.“, odpovedal sebavedomo Benjamín a zohol sa pre ďalší šuter, provokatívne si mrmlúc popod nos slová: ..... ak nebudete ako deti, nevojdete do kráľovstva nebeského.
Zodvihnúc kameň sa ironicky uškrnul a hodil.
Ďalší úder.
Zasiahol mi spánok a ja som padla na zem.
Neuveriteľná bolesť ma takmer ohlušila.
Pomedzi rev ľudí som začula len jedinú zrozumiteľnú vetu: „Kto do teba kameňom, ty doňho chlebom.“
Z posledných síl som vytiahla z vrecka kúsok stvrdnutého koláča zo svadby v Káne Galilejskej a hodila.
Chrániac si tvár rukami som ani neuvidela, ako to zasiahlo chlapca a zabilo práve vo chvíli, keď som od neho očakávala posledný, definitívny úder.