k6.sk - literárny server

Červené kreslo pre nevítaného hosťa

Zasmiala sa smiechom malého nevinného dieťaťa a postrapatila mi vlasy.
Nechala som ju – veď nech sa vyblázni.
Pobehovala okolo mňa a stále do mňa dobiedzala.
Snažila som sa nevšímať si ju.
Zo začiatku sa mi to darilo na výbornu, no postupom času a jej neustáleho zabŕdania som ju začala vnímať akosi nechtiac intenzívnejšie.
Potiahla som ju za vlasy a ona zakňučala ako pes, ktorému pristúpite chvost.
Čakala som, že sa nahnevá a odíde.
Nie.
Nestalo sa tak.
Stála predo mnou a čakala na ďalšie „nechutnosti“ z mojej strany.
Začala som.
Frčky do nosa, štuchance pod rebrá, šteklenie, štípanie, ....... jednoducho všetko, čo jej vyvolalo na tvári výraz vyjadrujúci „Toto mi nerob...! To je nepríjemne!“.
Čím viac som jej ubližovala, tým viac sa mi to páčilo.
A jej tiež.
Po hodine vyčerpávajúceho boja samej so sebou som sa jej poddala...
Vstúpila do mňa škodoradosť a hneď - ako doma - sa uvelebila v červenom koženom kresle môjho srdca.

O nohy sa mi obtrela Micina.
Chcela pohladiť.
Dlaňou som jej prešla po kožúšku, započúvala sa do jej pradenia a ....... v jednej chvíli – PRÁSK!!! – potiahla som ju za chvost.... Tak silno, ako som len vedela.
Mačka zamňaučala, vystrelila ako strela a buchla si hlavu o náprotivnú stenu.
Prišlo mi to hrozne smiešne.
Najprv mi len potrhávalo kútikmi úst, no po chvíli som už neodolala prívalu smiechu a začala sa rehotať na plné ústa.
Smiala som sa ako zmyslov zbavená z mačky, ktorá predo mnou umierala na drahom plyšovom koberci v kaluži vlastnej krvi.


Škodoradosť si len spokojne oprela hlavu o operadlo červeného kresla a napila sa mätového čaju.