k6.sk - literárny server

Nezábudky lásky

Telefón neodbytne zvonil už po tretíkrát.
Poskakoval jej v dlani a vydával akúsi neurčitú polyfonickú melódiu.
„Milan.. Kto je Milan?“, spýtala sa sama seba, pozerajúc sa na meno na vysvietenom displeji a stlačila tlačítko na príjem prichádzajúceho hovoru.
„Prosím?“
„No ahoj, kde sa túlaš? Včera som prišiel domov a teba nikde. Bola si s Andrejom?“
„Ja... Nooo... Prepáč mi, ale ..... kto je Andrej? A kto som ja?“
„Alica, neblbni. Zasa na mňa hráš to divadielko straty pamäte? Už ma to fakt nebaví...“
„Nie, počkaj!“, skočila mu do reči, „Nehrám nič.. Prebrala som sa na ulici pri kontajneri a nič si nepamätám.. Ja neviem, kde som a kto som!“, vykríkla zúfalo.
Milan sa zarazil.
Niečo v jej hlase mu hovorilo, že tentokrát hovorí pravdu a neveriaco sa opýtal: „Naozaj nevieš, kde a kto si?“
Alica sa zosunula pozdĺž steny na zem, ľavou rukou si podoprela čelo a zavzlykala.
„Ja neviem.. Nechápem, čo sa deje.. Prečo si nič nepamätám?“
„Počkaj... heeej... Neplač a hlavne sa upokoj. Kde presne si? Popíš mi miesto, na ktorom sa momentálne nachádzaš.“
„Som oproti nejakej veži. Na vrchu je strieborný kohút a ..... a pri nej je nejaké múzeum. Počkaj – je tam niečo napísané... Múzeum starovekej kultúry.“
„Dobre, už viem, kde si.. Ostaň tam a nikam nechoď. Za 5 minút som pri tebe.“, dopovedal a zložil telefón.

Alica sa poobzerala okolo seba.
„Rozmýšľaj, do kelu, ako si sa tu mohla dostať? A prečo si stratila pamäť?“
Inštinktívne si rukami prebehla po hlave, či tam nemá nejakú ranu po údere, no nič nenašla.
Slnko začalo pripekať.
Alica si vyzliekla sveter a v tom ich zbadala – dve tenké vpichy po ihle v jamke pravej ruky.
„A toto je zase čo?“, spýtala sa prekvapene a prstom ľavej ruky si opatrne prešla po červených bodkách.
„Tak tu si!“, ozval sa vedľa nej mužský hlas. „Už som sa o teba bál.“
Alica sa pozrela na neznámeho muža a opýtala sa: „Milan?“
„Áno. Čo ma nespoznávaš?“, podišiel k nej a letmo sa pozrel na jej odhalené vpichy.
Pritiahol si ju k sebe, pobozkal na čelo a objal.
Alica sa rozplakala. „Čo sa stalo? Prečo si nič nepamätám? A kto si ty?“
„Som tvoj manžel.. Neboj, všetko už bude v poriadku.“, ticho zamrmlal Milan a pohladil ju po vlasoch. „Poď, ideme domov.“

Alica vyliezla z vane a zakrútila sa do hrubého uteráka.
Pozrela sa do zrkadla na neznámu ženu a prstami si prešla po kontúrach svojich pier.
„Uhmm.. Som celkom pekná a zachovalá žena na svoj vek.“, pomyslela si, prečesala si vlasy a vyšla z kúpelne.
Prešla cez halu a vošla do spálne plnej belasých nezábudok.
„No fajn a teraz idem hľadať, v ktorej zásuvke mám spodné prádlo“, pomyslela si a predstava nového spoznávania vlastného domu i života ju začala zrazu baviť.
Z kúta izby ju zlovestne pozorovala čierna kamera.
„Tak konečne mám ženu, ktorá ani len netuší, že ešte včera milovala iného a že ma chcela kvôli nemu opustiť.. Ďakujem, pán doktor.“
Milan sa otočil a podal ruku malému, plešatému mužovi v okuliaroch.
„Nemáte za čo, pane, ale majte sa na pozore. Na skutočnú lásku sa mi zatiaľ nepodarilo nájsť správny liek zabúdania. Určite ju stále držte pod vplyvom vône tých kvetov. Spomienky na lásku sa jej môžu kedykoľvek vrátiť. Je to dosť záhadná vec aj pre nás vedcov – tá láska... Dá sa vyliečiť jej bláznivé poblúznenie, no na jej pravú formu liek nejestvuje. Jej pravá podstata je, nanešťasie pre človeka, večná.“