Posolstvo života

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Posolstvo života

Vzala do rúk nožnice a nastrihala si z duše malé pozdĺžne pásiky.
Potom ich farebnými niťami zošila a vytvorila pestrofarebnú veselú dušu.
Obliekla ju do vlastného tela.
Otvorila dvere na ulicu a nastavila tvár slnku.
„Dnes si na trhovisku kúpim nového človeka.“, pomyslela si veselá duša a schodík po schodíku zostupovala na chodník.
V ruke držala tašku a pospevujúc si „You are my heart, you are my soul“ kráčala svižným krokom smerom k hlavnej stanici metra.

Na trhovisku bolo množstvo duší.
Každá kupovala niečo iné.
Jedna zháňala štíhlejšie prsty, druhá zasa modré oči a Liona hľadala nové telo.
Zbadala ho vo výklade.
Krásna ženská postava práve vešala ozdobné mušle na krk figuríny a naťahujúc sa za padajúcou parochňou ukázala celú nádheru svojho dokonalého tela.
„Teba musím mať.“, zašepkala rozhodným polohlasom Liona a zamierila smerom k nej.
Pred vchodom do obchodu sa plazil dlhý had-škrtič.
„Pitomý pytón! Sssssstrať sa!“, zasyčala naň a opätkom topánky mi pristúpila chvost.
Vstúpila dnu a zavrela za sebou ticho dvere.
„Dobrý deň, môžem vám nejako pomôcť?“, ozval sa jemný ženský hlas z výkladu.
„Áno. Prišla som urobiť výmenný obchod. Chcem vaše telo.“, odpovedala Liona bez okolkov a podišla bližšie k drevenému pultu. „Koľko zaň chcete?“
„Nie je na predaj. Je mi ľúto, ale ja sama som si ho kúpila nedávno. Môžem vám poradiť obchod, kde nájdete podobné kusy. Sú z dovozu.“, odvetila duša-predavačka a svižne zoskočila z nadstavca. „Poviem vám adresu?“, spýtala sa ochotne.
„Nie, ďakujem, ja chcem to, ktoré máte vy. Tak koľko?“, nedala sa odbiť Liona a vytiahla peňaženku. „Môžem vám ponúknuť presne 25 dolárov a 40 centov. Viac pri sebe nemám. Ale keď vezmeme do úvahy, že priemerné ľudské telo stojí okolo 10 dolárov, je to pre vás výhodná a lákava ponuka.“
„Vy ste ma asi dosť dobre nepochopili, milá duša. Moje telo nie je na predaj. A teraz, prosím, opustite môj obchod. Mám prácu.“, odvrkla jej nahnevane predavačka a otočila sa k pokladni.
Liona pomaly vybrala z kabelky špendlík.
„Prepáčte mi, nechcela som vás nahnevať. Môžem sa aspoň pozrieť na farbu vašich vlasov? To je plavá, alebo svetlohnedá? Je nádherná!“, mačaco sa zaliečala, postupujúc bližšie k svojmu cieľu.
„Pozrite sa, pre mňa-za mňa, ale myslím, že je hnedá.“
Liona sa opatrne nahla nad vlasy duše-predavačky a rýchlosťou jediného nádychu človeka po pôrode jej vrazila špičku špendlíka do ušného bubienka.
Ozvalo sa dlhé a ostré sssssssssss a duša–predavačka sa vyparila.
Liona vzala nehybné telo a nebadane rýchlo odkráčala z obchodu.

Len čo dorazila domov, hneď si ho aj vyskúšala. Sedelo jej ako uliate.
Premávala sa v ňom hore dole po byte a každú chvíľu sa obzerala v zrkadle.
Urobila si nový účes aj mejkap a skúšala rôzne postoje a pohľady.
Keď sa ale naťahovala za krabicou s červenou parochňou, nevšimla si, že sa jej farebná nitka z pozašívanej duše zachytila o dvere skrinky.
Kráčajúc do obývačky sa jej odparovala duša nitka po nitke bez toho, aby si to Liona všimla.
Vošla do izby a rozpáraná duša sa rozpadla na prahu nového milénia.
Telo na dlážke, obkrútené pytónom, sa škaredo škľabilo do slnka a vysielalo signál života na vesmírnu stanicu MIR.

napísanísané:: 27.9.2005

prečítalo:: 727 ludí