By Insania & Elendurwen

autor:: Elendurwen

rubrika:: poviedky

Sedím na lavičke pri jazere obkolesenom vysokými dubmi a so smútkom pozorujem vtáky odlietajúce preč. Je totiž jeseň a vonku začína byť dosť chladno. Chodím tu každý deň. Sadnem si na drevenú lavičku, zapálim jointa a so záujmom obdivujem jazero, či okolitú prírodu. Je to práve jazero, ktorému zverujem svoje najtajnejšie túžby a stroho čakám na nádej, ktorú mi jazero poskytuje. No nechodím tu kvôli nemu.

Volá sa Nela. Krásna víla, ktorá každý večer, keď je spln a okrem mňa už pri jazere nikto nie je, vystúpi na hladinu, podíde k brehu a spieva sladko zamatovým hlasom srdcervúce serenády. Vyzerá ako my ľudia, no nemá šaty, len striebristý priesvitný závoj, ktorý ju robí skoro neviditeľnou. Vždy, keď ju vidím a počujem, mojím telom prebieha vášeň, no na druhej strane chladné zimomriavky, ktoré mi trhajú kožu. Predtým ako začne spievať si z okraja brehu odtrhne bielu kvetinku a zapletie ju do vlasov. Čas sa na okamih zastaví a všetko na svete zamrzne.

Chodím tu kvôli nej. Každý spln ju pozorujem a utvrdzujem tým svoje city. Ľúbim ju celým srdcom a to sa poprieť nedá. Túžim po tom, aby som s ňou mohol byť, chcem mať jej srdce. Žijem iba pre ňu a chcem, nie ja dúfam, že to isté cíti aj ona. No mám strach. Strach z neúspechu, z lásky, ktorá vôbec nemusí prísť. Preto deň čo deň chodím, pozorujem, no nikdy som sa k nej neprihovoril. Bojím sa neúspechu, bojím sa straty, ktorá by mohla prísť. Ak ma totiž neľúbi, už nikdy viac by sa mi neukázala, už nikdy viac by mi nezaspievala žiadnu serenádu. Boli vôbec pre mňa?

Ak ma ľúbi, prečo sa teda nikdy ku mne neprihovorí? No ak ma neľúbi, ako je možné, že jej pohľad mi vie tak vniknúť do duše, že keď sa na mňa pozrie, akoby som bol nahý, priesvitný tak ako ona? Kým tu takto váham, jemný vánok nad hladinou sa jej hrá s bielymi vlasmi, ktoré sa vo svite bledého mesiaca trbliecu ako to samotné pokojné jazero. Pozerám sa na hviezdy, s odhodlaním v srdci. To jediné neklame. To jediné vie, čo je skutočné. A srdce mi vraví, aby som vystúpil z tieňa, chce sa jej dotknúť, pocítiť ju blízko.

Vstávam a pomaly kráčam ku nej. Naše oči sa stretávajú a ja sa neviem odtrhnúť. Aký krásny a mrazivý moment! Nohy mi akosi oťažievajú, no buchot srdca ich núti ísť ďalej. A víla ku mne vystiera ruku s otvorenou dlaňou. Je taká krásna a zároveň chladná ako jazero, ktoré akoby zastalo, akoby ani jediná vlnka nechcela narušiť tento okamih. Chce sa mi smiať sa, chce sa mi plakať, či zakričať do noci. No nemôžem. Buchot môjho srdca by prehlušil všetko.

„Ľúbim ťa,“ hovorím, stojac tesne pri nej, s jej rukami v mojich dlaniach. No ona neodpovedá, usmieva sa. Jej úsmev je v tejto chvíli krajší ako zrod nového dňa, rozohrieva moje telo a navždy mi ostane v pamäti. Prečo nič nehovorí? Už to viem. Táto chvíľa nie je hodná slov, lebo žiadne slová nemôžu vyjadriť, ako sa obaja cítime. Nela to vedela už dávno, preto mi nikdy nič nepovedala. Akoby som sa teraz v nej strácal, moje telo zrazu vôbec nie je dôležité. Dokonca aj môj tieň na vodnej hladine mizne. Keď hľadím do jej duše, hľadím na seba, na svoj odraz, na svoju lásku aj nenávisť, na všetko, čo som kedy prežil. A trblietavé rúcho mi zakrýva ramená, voda chladného jazera mnou prechádza, no ja ju necítim. Toto všetko deje sa v jednom okamihu, keď sa dotýkam jej pier svojimi, ešte stále ju držiac za ruku. V hlave sa mi premietajú všetky tie mesiace nádeje, čakania a strachu a teraz sa mi zdajú smiešne a zbytočné. No nakoniec cítim len pokoj, tak ako nikdy predtým.

Na lavičke pri jazere vidím zrazu akéhosi človeka. Sedí tam a ohúrene pozerá na jazero našim smerom. Asi sám nemôže uveriť v toľké šťastie, ktoré teraz pre sebou vidí. Ani ja som neveril. Nela opäť začína spievať svoje krásne serenády. Ten človek sa na ňu ako bez dychu pozerá, no nemôže k nej prehovoriť. Ani ja mu nič nepoviem. Raz to všetko pochopí.

napísanísané:: 12.9.2005

prečítalo:: 834 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk