Sedela na brehu rieky a čakala na žraloka.

autor:: Adri Halas

rubrika:: poviedky

Sedela na brehu rieky a čakala na žraloka.

Sedela na brehu rieky a čakala na žraloka.
Mala oblečenú ľahkú, zelenú košieľku a drevenou varechou miešala cesto na palacinky.
„Na čo tu čakáš?“, spýtal sa jej a tuho si potiahol z marišky.
„Čakám na žraloka.“, odpovedala nedbalým hlasom.
„Čakáš zbytočne. Ešte spí.“, zahlásil vševediaco a prisadol si k nej na trávu.
„A prečo na neho čakáš? Keď som naposledy čakal na neho ja, zabil som sen. Čo si urobila ty?“
„Ublížila som jednému snehuliakovi. Ukradla som mu nápad a potom som ho nechala roztopiť sa v prvých lúčoch raňajšieho slnka.“
„Takže vražda. Surová. A prečo si to urobila?
„Lebo bol lepší ako ja. Mal inšpiráciu.“
„Inšpiráciu? A to je čo?“
„Nikto presne nevie. Ja si osobne myslím, že je to taká dosť dôležitá malichernosť, potrebná na to, aby si mohol niečo vytvoriť. Aby si mohol nasýtiť svoju samoľúbosť a darovať si pocit takmer dokonalého človečenstva. Aby si si učičíkal umelecké cítenie vlastného ega a pohladil svoje absurdné sny o veľkolepom diele, ktoré tu jedného dňa po tebe zostane.“
„Dobrá haluz. Ale za to nemusíš čakať na žraloka. Mohol by ťa zožrať. Mňa vtedy nechal na žive len preto, že zjedol jedného predo mnou. Potom už bol sýty.“
„Syn, syr, sýty, sypať, sýkorka, sychravý, syseľ,........ Tak ma zje. Nevadí mi to. Robím mu palacinky.“
„Ale on neľúbi palacinky.“
„Viem. Práve pre to mu ich robím. Keď ma už zožerie, nemusím mu predsa aj chutiť.“, ironicky predniesla svoje vysvetlenie a zrýchlila otáčavé pohyby vareškou.
„Môžem tu počkať s tebou?“
„Hej, nie je problém. Aspoň ma budeš držať za ruku, keď si bude zo mňa odhryzkávať... Máš rád rybie prsty na masle?“
„Nie. Ryby nemajú prsty. Som realista.“
„No vidíš, ja som optimista s rozbitým sklom ružových okuliarov... A mňa? Mňa máš rád?“
„Si čudná..... Uhmmm, hej, teba mám rád.“
„Bojím sa. Je tam veľká tma? Vieš kde - v žalúdku žraloka.. Myslíš, že mi to ten snehuliak potom odpustí?
„Nemyslím, že je tam tma. A vôbec si nemyslím, žeby ten tvoj snehuliak bol taký morbiďák a chcel to od teba. Už je len vodou a spomienkou. Nechaj to tak.“
Chvíľu premýšľala, či nemá náhodou pravdu, no bolo už neskoro. Zbadala ho.
„Vidím ho! Prebudil sa a je hladný.... smeruje k nám.... Uteč! Uteč preč!“, odsotila ho od seba a vošla do rieky.
Pred sebou držala misku s cestom na palacinky a trasúc sa od strachu začala vzlykať.
‘Odpusť mi to, snehuliačik. Mrzí ma to. A najviac zo všetkého ma mrzí tvoj nos - tá mrkva, ktorú som zjedla priamo pred tvojími očami práve vo chvíli, keď sa ti po čele skotúľala prvá kvapka roztopeného snehu...Prepáč mi to.’, odprosila ho v duchu, zavrela oči a .......
.... a ticho prichádzajúceho výkriku bolesti preťal nekontrovateľný výbuch smiechu.
Žralok stál pred ňou na zadnej plutve a uchechtával sa k smrti. Plutvičkami po bokoch sa držal za brucho a nakláňal sa raz dopredu, raz dozadu. Po šupinatej pokožke hlavy mu tiekli slzy a každá z nich sa po dopade na zem premenila na snehovú vločku.
„Si úžasná.“, precedil cez ostré, špicaté zuby žralok a pozrel sa na misku s cestom šibalským pohľadom.
„Necháš sa zjesť i za cenu toho, že mi nebudeš chutiť a že tým nič neodčiníš? I na poslednej ceste do pekla chceš len ubližovať a byť iná, ako ostatní? Bež domov.. Máš sa toho ešte veľa čo učiť. Naivita a samoľúbosť v spojení s depresívnymi stavmi sebaľútosti sú tým najideálnejším vodítkom do záhuby bytosti, ktorá je len telesnou schránkou tvojej duše. Zmeň samú seba a odčiníš tak všetky omyly, ktoré ti deň po dni vrážali do skiel ružových okuliarov a postupne ich rozbili na márne kúsky bez snov.
Tvoj snehuliak ti už odpustil. Mal ťa rád. A ak máš niekoho naozaj rád, odpustíš mu aj vlastnú smrť.“
Urobil piruetu, hodil sa do vody a zožral prvého kapra, na ktorého naďabil.
„Pche!“, urazene odfrkla, len čo sa spamätala.
„Tak on mi tu filozofuje o zmene myslenia, nechá ma na žive a potom zožerie prvú rybu, plávajúcu vpred novým zážitkom? Či nie som ja lepšia ako tá smradľavá ryba? Nie. Nebudem nič meniť. Som taká, aká som a som dokonalá. Chyba nebola vo mne, chyba bola v ňom – nemal provokovať tým, čo som nemala ja.“
Vyšla z vody a začala si stavať nového snehuliaka.

napísanísané:: 7.9.2005

prečítalo:: 660 ludí