Nebezpečná myšlienka?

autor:: amarimi

rubrika:: poviedky

Pomyslela som si, že keď počujem cvakať vlastný mozog, tak je môj stav už veľmi vážny. Jasne som ho počula pracovať (haha). Vydával cinkanie, akoby sa o seba obtierali malé kúsky kovu. Zvuk zaznel niekoľkokrát. Zľakla som sa. Asi sa niečo pokazilo. Zasekol sa mi mozog! Mala by som niekoho zalarmovať. Nikoho som však nenašla. Musela som si poradiť sama. Nebolo ťažké prísť na koreň celej veci. Postačila mi logická úvaha. Keď sa niečo zasekne, znamená to, že sa do stroja dostal nevítaný predmet, ktorý treba odstrániť. Bola som šokovaná. Práve som to povedala! Mám v hlave stroj, ktorý riadi zvyšný mechanizmus, a to telo. Zhrozila som sa. Našla som jediné vysvetlenie. Muselo mi prepnúť. Nefajčím, nepijem alkohol, neberiem drogy a práve môj mozog sa začína rozpadávať. Nie je to irónia?
Myšlienka mechanizmu mi nedala pokoja. Prechádzala som sa po byte a rozmýšľala, ako to s ľuďmi v skutočnosti je. Kráčala som okolo veľkého zrkadla v predsieni. Náhodne som po ňom prebehla pohľadom. Obraz v zrkadle ma donútil zastaviť. Tak toto som si v živote nevšimla. A predsieňou prechádzam niekoľkokrát denne. Ahá! Ale teraz som prepnutá! Jednoducho som nevidela to, čo vždy. V obraze sa neobjavila ľudská osoba. Zjavil sa zvláštny stroj. Jednotlivé súčiastky do seba zapadali, navzájom sa poháňali. V zrkadle sa hýbala veľká masa ozubených koliesok, remienkov a pák. Občas sa „zo mňa“ uvolnil prúd pary a zahmlil mi tvár. Zatvorila som oči. Dúfala som, že keď ich znovu otvorím, zbadám svoje staré ja. Radšej som ich ani nechcela otvárať. Zvedavosť však bola silnejšia. Pomaly som zdvíhala ťažké viečka. Srdce mi poskočilo od radosti. Opäť som videla seba. Aby som sa uistila, párkrát som prebehla popred zrkadlo. Našťastie som stále videla človeka. Musela som byť opatrná. Môjmu telu už nemôžem dôverovať.
Takže je to pravda. Dôkaz sa mi ukázal v zrkadle. Síce len na okamih, ale bol tam. Som stroj. Skladám sa zo súčiastok. Ako som sa tak na seba pozerala, pomyslela som si, že asi im veľmi nezáležalo, ako jednotlivé časti uložia. Odflákli ma.
Som len zhluk eukarytockých buniek, ktoré sa tvária, že sú bunky, ale sú len škaredé kolieska. Zosmutnela som. Každý človek môže pospájať paličky a retiazky a vznikne živá bytosť! To sa mi zdalo nefér. Zgučia ma dokopy a o pár rokov, keď časť mňa prestane fungovať, sa rozpadnem. A moje súčiastky darujú niekomu ďalšiemu. S čistým svedomím ma rozpredajú na orgány! Už chápem zmysel vety: „Z popola vstaneš, v popol sa aj obrátiš.“ To sa mi teda nepáči!
Stále som sa obzerala v zrkadle. Bola som len schránka. Moje meno musí byť zaznačené v databáze. Ale na svete je určite viac ľudí s rovnakým menom. Ako nás rozlišujú? Existuje vôbec databáza? Ako poriadkumilovný človek som si vsugerovala presvedčenie, že zoznam určite existuje. V inom prípade by sa súčiastky pomiešali a postrácali. Ľudia sú leniví, kto by ich potom hľadal, no nie? A to znamená, že sa ešte v niečom odlišujeme. Vyzliekla som sa donaha a odev dôkladne poskladala. Hľadala som stopu, znamenie. Poctivo som prezrela každučký kúsok kože, ale žiadny symbol ani čiarový kód, ktorý by určoval moju hodnotu som nenašla. Stále viac a viac som sa zamotávala. A navyše som stála holá v predsieni.
Vymyslela som množstvo vysvetlení, prečo som stroj a ako som vznikla, ale jedno mi do hlavy nešlo. Čím som iná? Už ste sa nad tým zamysleli? Ako sa hovorí, odpoveď nájdeš tam, kde ju najmenej čakáš. Nemám rada ľudové múdrosti a ešte viac ma rozhnevá, keď sa potvrdia.
V podstate tu celú dobu píšem o znaku, v ktorom sme každý iní. Na svete by bola veľká nuda, keby všetci myslíme rovnako. Ak myslenie zmiešam s pocitmi a fantáziou, vznikne duša. Najkrajšia a najčistejšia, bez akéhokoľvek označenia, ale stále jediný originál. Také jednoduché!
Bola mi zima a tak som sa obliekla. Vyriešila som problém, ktorý ma trápil celý deň. Už ma ani moc nehnevalo pomyslenie na to, že som stroj. Vedela som totiž, že nie som totožná s ostatnými ľuďmi. Aj môj mozog už fungoval normálne. Medzi ozubenými kolieskami sa zasekla myšlienka, ktorá ma prinútila porozmýšľať nad sebou. Tak som aj urobila. Kolieska sa opäť pomaly roztáčajú. Aspoň zatiaľ. Uvidím, čo im bude brániť nabudúce. A naozaj je skvelý pocit nebyť prepnutá...

napísanísané:: 29.8.2005

prečítalo:: 640 ludí