k6.sk - literárny server

Stretnutie


"Dvoje Westky."
"Stoosemnásť." Kupujem si v trafike cigarety, pretože v podniku by som sa nedoplatil. Moc sa mi na tú akciu nechce, ale je dobré občas sa dozvedieť ako sa darí kamošom z výšky. Hoci viem, že scenár bude rovnaký ako vždy.
Najskôr rozhovor o tom čo kto bude piť. Potom si Lupi s Plukovníkom začnú doberať mňa a Mariána, pretože robíme v rovnakej brandži, ale v konkurenčných firmách. Marián bude ohovárať môjho chlebodarcu, aby ma vyprovokoval a vytiahol zo mňa nejaké informácie. Ja budem svojho zamestnávateľa krvopotne obhajovať a kŕčovito sa snažiť nič neprezradiť. Potom to Marián vzdá a zdôrazní, že robím formu, pretože sa to aj tak v pohode dozvie zo svojich zdrojov. Krátkou úvahou o protiklade kamarátstva a lojality k firme sa dostaneme k Lupiho exotickým služobkám a prepúšťaniu, ktoré vždy obíde ich viedenskú centrálu. Plukovník si vystačí na charakteristiku svojej práce s jednou stručnou vetou. Potom príde na rad debata o materiálnych slastiach. Túto časť debaty zvlášť neobľubujem. Minule sme sa bavili o ideálnej zostave domáceho kina. Bolo mi ľúto, že už sa nebavíme o muzike ako kedysi. Namiesto toho sa stáva hlavnou témou koľko peňazí napchať do aparatúry. Tak len občas zasahujem, aby som poopravil niektoré technické detaily. V poslednej časti debaty sa Marián neustále sťažuje, že sa mu chce spať a my rozoberáme poslednú stretávku z výšky. Zvlášť sa sústreďujeme na pikantné historky súvisiace s rozvozom spolužiačok z akcie. Vzhľadom na to, že sa jedná o poslednú tému a množstvo požitého alkoholu si nikdy presne nepamätáme detaily z poslednej debaty. Tak s úchylnou zvedavosťou dolujeme staré spomienky, ktoré často nemajú nič spoločné s realitou.
Vstupujem do Kelta na Hviezdoslavovom a vidím ako Lupi s Plukovníkom meditujú nad nápojovým lístkom. Výsledkom rituálu je, že si aj tak objednajú vždy to isté ako obyčajne.
"Oliver ty si čo dáš?" zapája ma do rituálu Lupi
"Pivo ako vždy," odpovedám bez záujmu viesť o tom nejaké hlbšie úvahy.
"Ja si dám tiež pivo, nejaký som smädný," šokuje Lupi, ktorý vždy pije KBŠ.
Plukovník ešte dva krát otočí nápojový lístok, aby si potvrdil správnosť výberu.
"Dám si Karpatské špeciál ako minule," nahlodáva Lupiho rozhodnutie.
"Tak aj ja, ale s pollitrovou sódou," kapituluje Lupi.
"Oliver kde máš Mariána?"
"Ja? Však ty si to organizoval," odpovedám a je mi jasné kam smeruje.
"Viem, ale predpokladám, že sleduješ každý krok konkurencie," nadväzuje Lupi na tradičný scenár
"Lupi, to by ti Marián neodpustil, keby si ho z tejto témy vynechal. Á už ho tu máme."
Marián sa po ceste snaží naznačiť čašníčke, že je pre ňu oveľa dôležitejšie, obslúžiť nás ako púšťať nepretržitý príval slov do mobilu.
"Čaute, musel som ešte dodrbať jedného svojho človeka," nenecháva nás Marián v pochybnostiach, že má stále ten istý flek.
"Oliver, to čo sledujete tými zúfalými cenami?" skúša to na mňa streľbou od pása.
Tak pokračujeme s istotou hercov hrajúcich päťdesiatu reprízu. Najväčšou improvizáciou bude podľa všetkého dejstvo o materiálnych slastiach. Sám som zvedavý, čo je ešte nevyhnutné k dokonalému prežitiu voľného času.
"Plukovník, to fakt chceš stavať v Malinove?" preberá ma zo zamyslenia Marián.
"No a čo?" ide hájiť svoju pravdu podporenú piatym KBŠ Plukovník.
Bože, idú sa baviť o stavaní. Na túto debatu sa nechytám. Občas sa zapájam svojimi skúsenosťami s rekonštrukciou jadra v paneláku, aby som pôsobil ako spolubesedník a zároveň ich moc nezaujal. Rozhodol som sa, že sa budem radšej venovať sledovaniu osadenstva Kelta.
Pri väčšom stole študenti hlučne niečo oslavujú. Pán v obleku pchá do seba steak a venuje pramálo pozornosti kolegyni v kostýme, ktorá sa unudene hrabká v šaláte. Zo tri skupinky nám podobných kamošov debatuje so záujmom o nezaujímavých témach. Pohľadom narazím na osadenstvo stola, ktoré do pivárne evidentne nepatrí. Dámy popíjajú drinky podobajúce sa na roztopenú zmrzlinu a s nesmiernym záujmom si porovnávajú papierové dáždniky, ktoré boli súčasťou ovocnej dekorácie najdrahšieho svinstva, ktoré tu podávajú. Nakoniec, o čom inom by sa mohli rozprávať. Ich honosné príčesky, poriadne drahé oblečenie skĺbené do najhoršej možnej kombinácie dáva tušiť, že o existencii hlbších tém nemajú potuchy.
Jedna mi však do ich partie nesedí. Má riflovú bundu, stredne dlhé blonďavé vlasy a srkajúc malé pivo, podobne ako ja, bez hlbšieho záujmu o debatu mapuje terén. Stretnú sa nám pohľady a mne sa na okamih zdá, že som ju už niekde videl. Odvrátim zrak, pretože nemám najlepšie skúsenosti s podobnou komunikáciou.
"S tými našimi majstrami sú neustále problémy," vraciam sa do debaty.
"To máš všade tak," chytá sa Lupi. "Mne minule vo Viedni opravovali kúrenie..."
Ten známy pohľad mi neschádza z mysle. Odkiaľ len tú babu poznám? Niektorá z kolegýň by sa ťažko ocitla v podobnej spoločnosti. Spolužiačka by už bola odhalená mojimi spolu sediacimi.
"Zoberiem ešte rundu. Idem na vecko a objednám to pri bare," nečakám na reakciu a odchádzam.
Vychádzam z toalety a v prítmí chodbičky začujem hlas.
"Čau Oliver, ako sa bavíš?"
Je to ona. Ani sa na mňa nepozrie pretože strnulo sleduje stôl s dámami.
"Moc nie," odpovedám úprimne.
"Už končíš?" pýta sa s pohľadom upretým stále rovnakým smerom.
"No domov sa mi ešte nechce."
"Za pätnásť minút pri kníhkupectve v Redute." Venuje mi krátky roztržitý úsmev a nečakajúc na odpoveď rýchlo odchádza ku stolu.

Neskutočné. Zbytočne hľadám paralelu s niečím podobným čo som zažil alebo počul. Ako sa zachovať? Po ceste ku kamarátom sa pozriem smerom k nej. Niečo vysvetľuje dámam. Pomaly si sadám ku stolu.
"Človeče toto je moje posledné," beriem do ruky pivo a nechce sa mi veriť, že si pripravujem pôdu na nenápadný odchod.
"Oliver, čo si vypadol z formy?" pýta sa Lupi a vracia sa do debaty o ideálnej vzdialenosti miesta bydliska od centra Bratislavy.
Snažím sa usporiadať si myšlienky. Modré oči, labutí krk, vek niečo medzi 25 a 30. Výška skoro ako ja. Kto to môže byť. Keby nepoznala moje meno mohla by to byť prostitútka alebo sprostá zlodejka. Zlodejka je dokonca pravdepodobnejšie, však sa chce stretnúť na najbližšom tmavom mieste na okolí. Moje meno však nemohla začuť od nášho stola a navyše sa mi zdá, že ju poznám.
Z rozmýšľania ma vyruší hluk od ich stola. Málo dôstojné dámy sa s ňou hlučne lúčia. Rýchlo odchádza. Nevenovala mi ani pohľad. Ešte je len päť minút po našom rozhovore. Asi je to celé blbosť. Pre pokoj svedomia sa tam pôjdem mrknúť. Už ma to tu aj tak nebaví a mám to po ceste. Dámy stíchli všetky ako na povel sledujú odchádzajúcu spolu sediacu.
"Oliver, čo stále čumíš na hodinky?" zaujíma sa výnimočne nespiaci Marián.
"Neviem, nejako mi dnes to pivo nechutí."
Jedenásť päť. Takže ubehlo desať minút, rátam čas. Pri Kelte zastanú dva taxíky pre dámy. Tomuto spoločnému odchodu sa asi chcela vyhnúť moja neznáma.
"Tak čaute," hovorím a dávam na stôl päťstovku.
"Počkaj, dopijeme a tiež pôjdeme."
"Fakt už musím," vzdávam sa jediného rozumného riešenia, ktorým je vykašlať sa na neobvyklé stretnutie.
Počas odchodu si obliekam bundu a za chrbtom počujem posmešné poznámky kamarátov. Chvíľu o tom poklebetia a ráno si môj náhly odchod ani nebudú pamätať.
Čím som bližšie k Redute tým viac vo mne rastie napätie. Snažím sa ešte o tom porozmýšľať. Mozog mi ale nejako nefunguje. Len v žalúdku sa mi rozlieva napätie z očakávania. Míňam stanovisko taxíkov a zároveň aj poslednú šancu vyhnúť sa stretnutiu.
Pred dverami kníhkupectva ju nevidím. Všetko zo mňa spadlo. Bolo to príliš čudné aby to bola pravda.
"Oliver, tu som," začujem z druhej strany cesty. Sedí na zábradlí, ktoré oddeľuje kostol od hriešneho sveta.
"Čau," nezmôžem sa na viac a môj organizmus je v rovnakom stave ako pred 15 sekundami.
"Som taká rada, že si prišiel. Viem, že to vyzerá choro, ale strašne som sa potrebovala porozprávať s niekým ako ty," ladne zoskočí zo zábradlia. Vykračuje ku mne cez cestu. Prirodzene a bezstarostne. Usmieva sa a ja mám nutkanie roztvoriť náruč.
"Ako ja?" stále sa zmáham len na holé vety.
"S niekým, koho poznám z inej ako z tejto špinavej a skorumpovanej doby. A kto pozná mňa inú ako som teraz," hovorí mi a pozerá sa mi prvý krát do očí.
Zrazu mi jej prišlo strašne ľúto. S istotou viem, že opýtať sa jej odkiaľ sa poznáme by bolo rovnaké ako dať jej facku. Určite sa dostaneme k spoločným známym a nejako to vyšetrím. S handicapom nepoznania jej mena pokračujem v rozhovore.
"Máš na mysli to, že dnes sú hrdinovia zlodeji a klamári v bielych golieroch?"
"Tí v bielych golieroch sú v pohode, tí len kradnú a klamú. Nič horšie ti od nich nehrozí," pomaly sa po Múzejnej blížime k nábrežiu.
"Vždy boli taký ľudia, pre ktorých moc a peniažky boli tou správnou náplňou života." Debata ma začína baviť.
"Áno, ale vtedy tými komoušmi väčšina opovrhovala. Dnes sú to machri, ktorí sa zorientovali. A svinstvá robia rovnaké."
Nechce sa mi veriť čo to dievča zaujíma. Pekná jarná noc a ona tu vedie úvahy o morálke spoločnosti. Zrazu mám neprekonateľnú chuť uvidieť ju v normálnom osvetlení. Stále o nej neviem nič okrem toho, že nie je hlúpa a podľa akcentu nevyrastala v Bratislave.
"Každý chce slušne žiť. Čo dnes nie je sranda. Neskočíme do Melódie na pivko?" Spomeniem si na bar na rohu.
"To už dávno nefunguje. Oliver nechce sa mi veriť, že máš taký umiernený názor na to svinstvo. Viem, že aj ty si mal veľa príležitostí a nešiel si po prúde."
Prechádzame okolo Národného múzea k nábrežiu.
"Vieš, zaujímavé je, že ty si asi prvý človek, ktorý to hodnotí pozitívne. Pre väčšinu som čudák zahadzujúci príležitosti." Ani neviem ako a sedíme na múriku pri Dunaji. Na múriku som nesedel od strednej. Zisťujem, že prestávam vnímať čas.
"To máš tak, že je to asi o presvedčení alebo nejakej skrytej vnútornej sile nepridať sa, ktorú máš a nevieš o nej. Sama si hovorím Dáša zobuď sa. A dnes sa mi to podarilo a cítim sa šťastná. Mám pocit, že si ani nezaslúžim sedieť tu teraz s tebou," povie a zamyslene hľadí na vlny Dunaja.
Zobuď sa, šťastná, nezaslúžim si, netuším o čom hovorí. Nemám však odvahu vŕtať sa v jej pocitoch rovnako ako priznať, že ju nepoznám. Ale už poznám jej meno.
"Dáša, myslíš si, že oni sú nešťastní. Pozri sa tam na Cirkus Barok. Je ich tam plno a myslíš, že tam vyplakávajú. Je to relatívne."
"Tak schválne, poďme na exkurziu toho paradoxu fiktívneho šťastia a ľudskej prázdnoty,"
hovorí a zošuchne sa z múrika. Poslušne kráčam vedľa nej a pramálo rozumiem tomu, prečo sa so mnou tak túžila stretnúť. Vykračujeme k lodi, kde končia všetci, ktorým počas nočného záťahu ešte zostala sila, chuť a peniaze.
Potom už udalosti nabrali rýchly spád.
Zaplatili sme vstupné. Kúpili si pivo. Pri cigarete sme zistili, že hluk hudby znemožňuje akýkoľvek rozhovor. Tak využívame tanec ako jedinú možnú formu komunikácie. Za tri hodiny stojíme znovu na nábreží.
"Dáša ten vyhadzovač mi chcel normálne jednu natiahnuť. Brblal niečo o tom, aby som od teba dal preč ruky. Magor."
"Ako si sa ho zbavil?" pýta sa s obavou v hlase a mimovoľne sa obzerá smerom k lodi.
"Filmoval som, že idem akurát vracať. On znechutene odo mňa odstúpil a ja som ušiel."
"Nešiel za tebou?"
"Neboj, to by som tu takto nestál."
Zisťujem, že ju držím okolo pása. Dáša sa opiera o múrik a moje obavy, že sa bude chcieť z objatia vymaniť, rozptyľuje dotykom pier. Vnímam jej zrýchlený dych, keď nadväzujem na nežnú hru jej úst, bozkami na jej nádherný krk. Niekde na pokraji periférneho videnia registrujem Lupiho. Stojí asi 10 metrov od nás a pokúša sa zapáliť si cigaretu. Pokiaľ viem nefajčí už 5 rokov, na nohách sa však ešte drží v pohode, tak ho prestávam vnímať. Čas a priestor prestáva definitívne existovať, keď pod jej tričkom rukami vnímam teplú hebkosť jej poddávajúceho sa tela. Začujem Lupiho nadávky a musím sa obzrieť.
Zdá sa, že sa nedohodol s taxikárom. Z jeho kolísavých pohybov vyčítam úmysel kopnúť do dverí taxíka.
"Lupi neblbni!" zakričím.
Lupi preruší náprah a nechápavo sa obzerá.
"Dáša prosím ťa počkaj chvíľočku. Hneď som späť."
Utekám k taxíku hasiť konflikt. Taxikár má zavreté všetky okná a vzrušene niečo hučí do vysielačky. Snažím sa využiť všetky možné formy gestikulácie predstavujúce štedrý finančný zisk. Taxikár chvalabohu začína chápať. Otvára na 10 centimetrov okno.
"Šéfe sorry kamoš trochu prebral. Už je pokojný ako ovečka."
"Liter," hovorí a rukou zakrýva mikrofón vysielačky.
"Jasné, ale aj s odvozom." Skúšam vyjednávať.
"Neposielajte tých policajtov už zmizol," hlási do vysielačky.
Lupi sedí na obrubníku škŕka zapaľovačom a niečo si mrmle. Pozerám na miesto, kde som zanechal Dášu. Nevidím ju tam. Prechádza cez cestu smerom k centru a zakýva mi.
"Dáša počkaj," zakričím a utekám k nej.
"Hej, čo bude s našou dohodou," otravuje taxikár.
"Kľud hneď som späť. Však ho tam nenechám," ukazujem na Lupiho.
Evidentne ho Lupiho nevládny stav upokojí a sadá si do auta.
"Dáša neodchádzaj. Môžeš sa odviesť s nami," hovorím lapajúc dych.
"Ja bývam na desať minút odtiaľto."
"Tak ho naložím do taxíka a odprevadím ťa. Hneď to vybavím."
"Jeho samého nezoberie."
"Do kelu nemôžem ťa nechať samú o štvrtej potulovať sa po meste."
"Nebuď smiešny."
"Fakt sa nebojíš? To je nanič, práve teraz sa starať o ožratého kamoša."
"To je v pohode. Vždy si sa staral o iných viac ako o seba. Dnes, keď som ťa uvidela, dúfala som, že mi podržíš hlavu nad hladinou. Aspoň na chvíľu. Vďaka."
Taxikár začína vytrubovať. Najlepší spôsob ako znovu vytočiť Lupiho.
"Tak čau," dávam jej rýchly bozk. "Ty si ma tiež posunula v časopriestore. Tým lepším smerom."
Utekám naspäť k taxíku. Ja som blbec. Zastanem a kričím za miznúcou Dášou.
"Dáša nemám na teba kontakt."
"Ale máš. V zadnom vrecku."
Jasné. Spomínam si, že niečo naškrabala na účtenku a strčila mi ju do vačku. Pre istotu siaham do vrecka a keď nahmatám papier, tak som spokojnejší.

Ešte cesta taxíkom s Lupiho hlavou na pleci a potom späť domov k Horskému parku. Sprchujem sa z posledných síl. Zaspávam až za svitania.
Zobúdzam sa a myseľ mi opantáva jediná myšlienka. Rovnako ako jediná téma mojich, pozriem na budík, trojhodinových snov. Nervózne hľadám nohavice, aby som sa rýchlo dostal k telefónnemu číslu. Vytiahnem účtenku a zvyšok dopoludnia nedokážem robiť nič iné ako pozerať sa na úhľadný rukopis:

Oliver,
vyzerá to, že sa stretli správni ľudia v nesprávnom čase.
Asi nemá zmysel pokračovať.
Bolí to, ale nejako to rozchodíme.

Vďaka za všetko.

Dáša.


Neit
8/04