Druhá šanca? (alebo ako bolo v 80’s)

autor:: Neit

rubrika:: poviedky

\"Jedny Dalily.\"
\"Osem.\"
Vytiahnem stovku. Za tie cigarety by som v podniku zaplatil aspoň dvacku. Okrem toho, keby Danka videla, čím platím, mohla by z toho vyvodiť mylné závery o mojej finančnej situácii.
\"Drobnejšie nemáte?\"
Teda, keby som mal okrem stovky ešte nejaké drobné, tak by som ju mohol pozvať aj do kina. Ale to v najbližšej dobe nehrozí, aj tak nie je na čo.
\"Nie\"
Cestou na Mierko míňam bývalého spolužiaka, ináč mimoriadne angažovaného mladého človeka. Nemám chuť mu vysvetľovať kam idem, tak sa radšej zahľadím do výkladu Dunaja. Každá z figurín má navlečený ten istý oblek. Už vidím, ako ma budú nútiť navliecť si tie zvony na stužkovú. Dúfam, že to bude posledný krát v tejto maškaráde.
\"Umrel ti niekto, že si celý v čiernom?\" mimoriadne vtipnou poznámkou odhaľuje bývalý spolužiak moju neúspešne skrytú identitu.
\"Nazdar Peter, obzerám si čo budeš nosiť ty, keď vyzlečieš uniformu SZM,\" snažím sa ho uraziť, aby dal pokoj.
\"Všetci to raz budeme nosiť. Kam ideš?\"
No už je to tu. Ešte rozmýšľam, že keby som si zapálil cigaretu, tak by asi nechcel, aby ho niekto so mnou videl. Od Polomu idú policajti, tak tú myšlienku rýchlo zavrhnem. Určite by ma legitimovali a takú radosť mu nespravím. Dal by si záležať na mojej obhajobe a vysvetľovaní môjho zjavu.
\"Na Mierko,\" bože ja som blbec - už som tušil ďalšiu otázku.
\"To máš rande o druhej?\"
Čuduje sa pravidelný návštevník kultúrnych podujatí nad nezvyčajným časom. Nemá zmysel vysvetľovať mu taktiku, že je to jediný rozumný čas, kedy sa dá baba pozvať na víno do slušného podniku. Od dvanástej do piatej slušné podniky nekontrolujú a neskôr sa dá sadnúť iba do dier alebo pivární s podplatenými policajtmi, ktorí nepozerajú na vek. Danku neviem odhadnúť a nechcem aby bola hneď na prvom rande zhrozená. Rok som okolo nej platonicky chodil na strelnici a vždy som čakal na tú pravú príležitosť. Keď skončila so streleckou kariérou myslel som, že sa niečo nenávratne stratilo, samozrejme mojou váhavosťou. Mimochodom to útle, citlivé dievča sa streľbe dlhšie ani venovať nemohlo. Potom ju človek stretne po pol roku a z fleku pozve na rande. Sám som bol prekvapený ako to zo mňa vyšlo. Ale viac ma prekvapilo, že súhlasila.
\"Čo spíš? Je to tiež depešáčka?\"
Teraz som mu už povďačný, že ma prebral z úvah. Pri pohľade na moje Primky zistím, že mám na knap.
\"Neboj, slušná športovkyňa. Strieľali sme spolu v jednom klube\". Mením tón.
\"No toho som sa bál. Za chvíľu sa bude potulovať v čiernom v tej vašej partičke\". Jasné, že znova nerozumie. Myslí si, že zmyslom života každého je niekoho organizovať a zaťahovať do ideológií.
\"Peter, fakt už musím bežať. Čau.\"
\"Čau\".
Neverím vlastným ušiam, že sa ma tak rýchlo vzdal. Pridávam do kroku. Rýchlo do podchodu. Už vidím telefónnu búdku, pri ktorej sme sa mali stretnúť. Dve päť. Nikde ju nevidím. Päť minút by snáď počkala. Doma telefón nemajú a ja ani neviem, kde chodí do školy. Marí sa mi, že na nejaký gympel alebo zdravotnú. Stojím pri tej búdke ako piate koleso od voza a pozerám sa na ľudí, ktorí sú schopní prísť na čas. Traja plnoštíhli vlasáči zvonia svojimi cvokmi preplnenými bundami. Snažím sa tým smerom nepozerať, pretože ak si ma všimnú ľahko sa môže stať, že moje cigarety skončia v metalistickej bunde. Keby som použil podobnú rétoriku, ako pri rozhovore s Petrom, dopadol by som dosť zle. Aj k nim sa už pridali nejaké baby. To by ma zaujímalo či vedia aspoň prečítať, čo majú na tých nášivkách. Dve dvadsať. Pomaly začínam mať podozrenie, že Danka telefón doma má a rýchly súhlas s pozvaním bola len taká milostivá lož. Už ju vidím ako schádza po schodoch. Jej siluetu oproti jasnému dennému svetlu, ktoré akoby ju vnášalo do prítmia podchodu. Spoznávam ju vlastne iba podľa spôsobu chôdze. Musím prižmúriť oči, aby som ju vôbec uvidel. Previnilo sa usmieva a rukou si ešte rýchlo uhládza svoje na krátko ostrihané blond vlasy, nezabudla si ešte prstami prehodiť ofinu. Nezmenila sa. Okrem výraznejšieho make-up. Kvôli nemu asi aj mešká. Ťažko by sa s ním mohla pohybovať po škole. Po poslednej hodine rýchlo na školské WC. Ak to je kvôli mne, tak to oceňujem a nebudem tých dvadsať minút komentovať.
\"Ahoj Danka\" meškanie nekomentujem.
\"Oliver prepáč, musela som si ešte žehliť poslednú písomku u matikára.\"
\"To máš dobré, ja by som u nášho asi nepochodil.\"
\"Kam pôjdeme?\"
\"Neskočíme na vínko do Kláštornej?\" Ak sa náhodou priveľmi zmenila ešte sa môžem prispôsobiť.
\"Fajn. Bude mi to pripomínať naše sústredenie v Budějoviciach.\"
Tak som trafil z výberom miesta do čierneho. To sústredenie malo byť vyvrcholenie mojej snahy o ukončenie platonického vzťahu. Pozvať ju do vinárne preč od ostatných som sa odhodlal až posledný večer. Príjemné posedenie. Keby nás nevystopovali naši tímoví kolegovia, mohlo byť už všetko jasné.
\"Po tom si tak rýchlo zmizla. Ani sme sa nestihli rozlúčiť.\"
\"Bolo to pre mňa zložité obdobie. Však pokecáme, keď si sadneme.\"
Pomaly sa vraciame späť do mesta. Mesto je ako vymreté. Všetci sedia v úradoch alebo závodných jedálňach. Zopár mladých s istotou vykračuje do záujmových krúžkov a ľudových škôl umenia. Ostatní menej uvedomelí sa skrývajú na miestach, kde sa cítia bezpečnejšie ako v centre mesta. Na sídliskách je určite veselšie. Trému zo stretnutia strieda neistý osud toho vínka. Ktovie aký tam bude čašník. Ak tam bude nejaký nový neskúsený pomerov, tak to bude trapas. To, že na okolí nevidím angažovaného Petra pokladám za dobré znamenie.
\"Bola si v nedeľu na burze?\" mením reč na muziku.
\"Nie, ale poprosila som kamošku nech mi dá nahrať nový Wham.\"
Pokúšam sa zatajiť zdesenie. Danka, s ktorou sme vedeli hodiny počúvať Adama Anta počúva Wham. Asi zhubný vplyv diskoték. Dúfam, že sa neurazí ak s ňou odmietnem ísť na Nedeľu mladých do PKO. Nejako si fandím. Zložitá situácia môže byť aj veľká, stále trvajúca láska. Nakoniec, čo iné jej mohlo zabrániť prísť na strelnicu a povedať čaute. Vchádzame do vinárne a to je pre nás nezvyk aj stres.
\"Dobrý deň, nech sa páči odložiť si,\" netuším, kde je škola pre šatniarky, ale všetky poznajú tú istú repliku.
\"Ja ďakujem,\" zásadne si neodkladám svoje veci v šatni za 5 korún.
\"Dáma si iste rada odloží.\"
Danka automaticky poslúchne a vyzlieka si kabát. Odmenil by som toho, kto zaviedol do módy tieto saténové blúzky. Vidím, že si šije sama. Aj to jej ostalo. Podľa pohŕdavého pohľadu slizkej šatniarky mi je jasné, že som mal Danke asistovať. No čo, pri odchode to napravím.
Chabo osvetlená vináreň so stolmi umiestnenými v klenbách je to pravé miesto, kde som sa chcel ocitnúť. Sadáme si do najtmavšieho kúta. Čašníka nevidieť. Ani mi nechýba. Vyťahujem cigarety a zápalky. Najskôr zapaľujem sviečku na stole. Ako sa tak na ňu pozerám uvedomujem si, že nie je veľa ľudí s ktorými sa dá takto mlčať. Na tento pohľad som myslieval veľmi často. Je to neuveriteľný pocit nemusieť nič hovoriť a predsa tak intenzívne komunikovať.
\"Čím poslúžim mladý pán?\"
Keby som niečo skutočne potreboval, vyhovoril by sa na zájazd z NDR. Ale tento fúzatý päťdesiatnik určite nebude robiť drahoty. Prileje do vína 3 deci vody a bude mať zarobené.
\"Liter bieleho poprosím pán hlavný,\" snažím sa povedať istým hlasom.
\"A jednu kávu,\" povie Danka.
Dúfam, že je to dnes posledný trapas. Ako sa môžem neopýtať čo si dá.
\"Prajete si aj jedálny lístok?\" provokuje s úškľabkom hlavný. Ak sa ho rýchlo nezbavím, opýta sa na aperitív.
\"Ja ďakujem,\" hádže mi záchranné koleso Danka.
Mňa sa už fúzač neobťažuje opýtať a odchádza.
Mám silný pocit, že voľne nadväzujeme na samotu v Budějoviciach. Zvedavosť víťazí a ja naberám odvahu dozvedieť sa pravdu.
\"Danka a prečo si sa vtedy neprišla rozlúčiť?\"
\"Nech sa páči mládež,\" treskne arogantne na stôl tácku unudená čašníčka.
\"Musím si odskočiť,\" šepne Danka. Pri odchode sa dotkne mojej ruky.
Na chvíľu sa predo mnou všetko rozplynulo. Zapaľujem si cigaretu a je mi jasné, že už sa s ňou nebudem musieť motať po podnikoch. Na nič sa pretvarovať. Aj tak tu sedím ako na klincoch.
Zrazu vidím Danku ako uteká ku stolu.
\"Oliver sú tu policajti.\" Hovorí vzrušene.
\"Kde?\"
\"Rozprávajú sa vpredu pri kancelárii s hlavným. Uteč. Ja mám v šatni kabát.\"
\"Teba tu nenechám. Tiež nemáš 18.\"
\"Ja sa z toho vykecám. Mám tu kávu.\"
\"Nie, to nespravím.\"
\"Nebuď hrdina, na mňa to nezaberá.\"
Strkám pod obrus peniaze. Idem smerom k východu. Kanceláriu hlavného by som mal s prehľadom minúť. V chodbe zbadám uniformu. Zatiaľ ma nezbadal. Vraciam sa späť smerom k toaletám. Zbadám ešte Danku a v rýchlosti jej vraciam dotyk ruky.
\"Na strelnicu som chodila len kvôli tebe,\" hovorí ticho.
Napriek tomu, že som sa v myšlienkach zastavil a chcel zostať pri tých slovách aj naveky, nohy ma niesli ďalej. Vôbec si nepamätám, ako som preliezol vetračku na toaletách. V mrákotách z vyslovenej vety som sa ocitol pri Františkánoch. Tam stál policajný anton. Okamžite som vkročil do kostola. Až tam som zbadal, že som celý špinavý od omietky. Sadol som si do lavice, čistil si oblečenie a horúčkovito rozmýšľal. Ak je to razia, tak je Danka za vodou. Vyhovorí sa neznámeho obťažovateľa a príslušníkom ešte poďakuje. Personál je bude kryť, aby nemal problémy. A ja ju môžem pokojne ísť počkať pred Kláštornú. Ak nás natrel hlavný, aby si čas od času zabezpečil náklonnosť VB vylepšením ich štatistík, tak ma nesmú chytiť, pretože zo vzájomnej konfrontácie by mala problém aj Danka. Ak ma nechytia je za vodou tiež. Je to jasné musím zmiznúť.
Kontakt na Danku má určite Hana alebo Renáta. Idem pomaly k sakristii. Poznám to tu pomerne dobre. Prvý raz som povďačný za tie dva roky skrývania sa v zákutiach Františkánov pri príprave na prvé sväté prijímanie. Dlhšie ako pätnásť minút čakať nevydržím. Vychádzam na ulicu zadným vchodom. Vyzerá to, že ich to už prestalo baviť. Musím rýchlo nájsť telefónnu búdku a zavolať Renáte alebo Hane. Zistím Dankinu adresu. Pôjdem ju počkať pred dom. Utekám na Kollársku k Pošte. Lepšie bude zavolať Renáte. Nechápem, ako môže poznať každú klebetu a zároveň stále sedieť doma. To sa mi teraz hodí. Prázdna búdka a navyše funkčná. Dokonca mi ostali dve koruny ako výdavok z cigariet. No zdá sa, že mi osud začal priať. Rýchly pohľad do zoznamu a vytáčam číslo, ktoré mi umožní uvidieť Danku dnes ešte raz.
Renáta nesklamala svoju povesť a dvíha po prvom zvonení.
\"Renča.\"
\"Čau tu Oliver.\"
\"Nazdar Olino, ale najskôr mi daj k telefónu Danku.\" Ako keby dobre nevedela ako nenávidím to oslovenie.
\"Som tu sám,...\"
\"Nenaťahuj ma, videla som vás na Mierku. Nepočula som ju strašne dlho,\" skočila mi do reči. Dobre, že sa k nám nepridala tak ako v Budějoviciach.
\"Fakt tu nie je...\"
\"Prečo, to ste nejako rýchlo dorandili?\" Tá ma snáď nenechá dopovedať ani jednu vetu.
\"To je na dlhšie, chcem len vedieť...\"
\"Rýchlo vysyp kde býva a ako sa má.\" Zrazu sa to začína komplikovať. Túto vetu som nechcel počuť.
\"Renáta mám už len korunu a potrebujem zúfalo zistiť, kde ju nájdem.\"
\"O čom ste sa bavili, keď...\"
\"Renáta prosím ťa, ak ty nevieš, kde ju hľadať komu mám zavolať?\" Preruším ju pre zmenu ja.
\"Po tej príhode s jej fotrovcami úplne zmizla.\"
\"Hana nebude vedieť?\"
\"Tá určite nie. Myslíš, že som neobvolala všetkých možných ľudí? Však ma poznáš.\"
Hádžem poslednú korunu.
\"Aká príhoda s fotrovcami?\"
\"Ty nevieš? Nechápem o čom ste sa rozprávali.\"
\"Renáta mám poslednú kačku.\"
\"Dobre, dobre. Pamätáš na sústredko v Budějoviciach?\"
\"Jasné.\"
\"Vtedy jej fotrovci išli na dovolenku do Juhošky. Nechceli ich pustiť všetkých spolu, aby nezdrhli. Ona mala ísť so strýkom do Viedne. Rodičia požiadali o azyl a ona trúba sa so strýkom nestretla. Trčala na tom sústredení. Potom ju vyhodili zo školy. A nikde v Blave ju už nechceli zobrať. Tak odišla niekde mimo na školu s intrákom. V Blave im aj tak všetko zhabali. Od vtedy sa už s nikým koho poznám nekontaktovala. Rodičia sa ju snažia dostať von cez Červený kríž. Aj tak nikdy nepochopím, čo ju na tom sústredení tak držalo.\"
Skladám telefón. Keby bola Danka taká inteligentná ako Renáta, tak ŠTB už sleduje pol Bratislavy. Každého komu by poslala čo i len pohľadnicu mal by na krku nepríjemný výsluch. Asi som teraz jeden z mála v republike, ktorému by to nevadilo. Veľmi veľa vecí mi došlo a viem, že už nikdy nebudem o veciach rozmýšľať tak ako doteraz.
Kde ju mám hľadať? Na stanici? Na ktorej? Lietajú mi hlavou myšlienky. Je to úplne beznádejné.
Vraciam sa ku Kláštornej a som ochotný čeliť aj policajnému kordónu.
Pri Kláštornej je už pokoj. Pán hlavný ma víta už pri vchode, ako keby čakal, kedy sa objavím. Neprekvapuje ma, že tvrdí, že mňa a ani nejakú slečnu nikdy nevidel. Lakonicky dodá, že bude rád, keď ani nikdy neuvidí.
Teraz už tuším, že ani ja ju už nikdy neuvidím.

Neit
6/2004

napísanísané:: 27.8.2005

prečítalo:: 793 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk