Pomoc?!

autor:: insania

rubrika:: poezia

Láskou, premenil som temné sily v krásu,
mútny sen pred očami zatvára sa,
vzduch páli mi telo, srdce kričí o pomoc.
Tam v podsvetí, v centre všetkej krásy,
boja dobra so zlom, nekonečná noc.

Zmizlo šero, na tvár dostavil sa úsmev,
zo záhrobia na mňa hľadí živá mŕtvola.
Tunel končí, žiada sa clivosť, istota,
už žiadna samota, chuť zabíjať,
vidím bez oka, Venušina čistá prostota.

Láskou, premenil som temné sily v krásu,
ženu, čo len chabo lana sa drží;
priepasť ju do svojej hĺbky ťahá;
cit pre krásu, samota; nad peklom kníše, hojdá sa,
ľúbim ju celým srdcom, to poprieť nedá sa.

Jej hadie oči svietia pre mňa iným jasom,
viem, že je schopná ľúbiť ma svojím šedým srdcom,
opustiť tu priepasť, tu cestu do neznáma,
uzrieť zore kvetov nad pamiatkou vzácnych blízkych,
na pustom poli, čiernom hrobe, vrátime sa do pradávna?

Nie je to až tak dávno,
keď tvoje srdce skamenelo plačom,
dutý pocit, biela svieca vyhasína,
upadla si do sna noci, do podobizne siroty,
no teraz plameň srdca znovu v tebe spomína.

Láskou, premenil som ťa celú na krásu,
si deň, si plameň, čo nikdy nezhasína,
vnímaš ma ako silu, pocit plný jasu,
sme si blízki, sme tu navždy,
nie si to ty, je to láska, čo nikdy nezhasína...

napísanísané:: 24.8.2005

prečítalo:: 1256 ludí