Muž a drak

autor:: Elendurwen

rubrika:: poviedky

Jednej noci sa Simeon prechádzal pod mestskými hradbami. Na cestu mu svietil len bledý mesiac, ktorý ho strážil už od detstva. Okolo mesta tiekla rieka. Práve pri jej neutíchajúcom žblnkote trávil Simeon skoro všetky volné chvíle. Bol synom kováca, ktorý však vela pil. Svojho syna chcel však vyucit svojmu remeslu, preto musel Simeon už ako mladý tažko pracovat. Aj ked otca nenávidel, žil ešte stále s rodicmi kvôli svojej milovanej matke. Bol však už dospelým mladým mužom, no neštastným. Preto miloval šepot nocnej rieky aj slová vánku, tak ako mal z celého srdca rád vônu cerstvého vzduchu. Neraz len tak sedel na kameni pri rieke a v mysli sa rozprával s dalekými hviezdami. Dnes sa však rozhodol zájst hlbšie do lesa na druhej strane rieky, aby sa nadýchal vône cerstvého ihlicia.

Ako tak krácal, zbadal akýsi velký okrúhly balvan. Chcel si na neho sadnút, aby si trochu oddýchol, no ked sa mu prizrel bližšie, zistil, že je to vajce. No bolo príliš velké na to, aby sa z neho vyliahol nejaký bežný tvor. Bolo to dracie vajce, comu nasvedcovali charakteristické cierne škvrny na škrupine. Simeon sa cudoval, ako sa sem dostalo. Ved dracie hniezda sú vysoko v skalách, do lesa sa taký velký tvor ani nedostane. Zrazu zacul hlasy. Boli to povestní banditi, ktorí žili v lese a prepadávali okoloidúcich. Hlavne vecer už nebolo bezpecné prechádzat sa po lese, mimo hradieb. Simeon jasne pocul, ako hovorili o tom, kolko penazí dostanú za dracie vajce. Dalej neváhal, schmatol vajce a utekal s ním prec.

Zastavil sa až pri rieke na dohlad od mesta. Srdce mu búchalo od vycerpania. Nevyliahnutý drak vážil takmer tolko co dospelý chlap. Mesiac zastreli temné mraky. Zacal fúkat chladný vietor. Drak zaiste o chvílu zistí, co mu ukradli. Vydá sa hladat svoje vajce a možno napadne aj mesto. S takýmito temnými myšlienkami priniesol Simeon vajce až domov.

Na druhý den vstal neskoro. V noci svoj nález starostlivo ukryl do starej maštale, ktorú nikto nepoužíval. Vyšiel von z kamenného domu so slamenou strechou. Celé mesto bolo hore nohami. Všetci sa radovali. „Drak zomrel, draka zabili!“ ozývalo sa zo všetkých strán. Tak to teda bolo. Tí lumpi zabili matku malého draka. A vajce budú istotne hladat. Simeon sa preto rozhodol nechat si ho, kým nebude bezpecné odniest ho von.

Simeon sedával v maštali každý den a pozeral sa na krásne vajce. Ako tak jedného dna lúce poobednajšieho slnka prechádzali cez škáry medzi doskami, vajce sa pohlo. A potom zas. Mladý muž spozornel. Ked sa na škrupine zacali objavovat malé pukliny, uvedomil si, co sa deje. Rýchlo a starostlivo zamkol a zakryl všetky okná. Mladý drácik sa zacal predierat von z gulatej schránky. Najprv hlavicka, potom vystrcil von malé labky so šupinatými krídlami. Cím viac zo svojho telícka oslobodil, tým väcšia radost rástla v Simeonovom srdci. Nakoniec bolo mláda celé von a vystrašene sa obzeralo naokolo. Ked zbadalo Simeona, podišlo pomaly k nemu a skrylo sa v jeho nárucí. „Budem ta volat Bafon,“ usmial sa Simeon. A dracie nevinné oci nazreli až do jeho duše a videli, že je to cestný a dobrý clovek. Drak si ho teda oblúbil a odvtedy boli stále spolu, i ked utajení pred ostatnými.

V jeden upršaný pochmúrny den pocul Simeon hlasné búchanie na dvere. „Královská garda,“ ozvalo sa spoza nich. Prekvapený a plný zvedavosti otvoril. „Zatýkame ta, Simeon, za ohrozovanie bezpecnosti nášho mesta.“ Simeon nechápal. No to ho už viedli na opršané kamenné námestie.

Tam už bolo vela ludí, ktorí sa na neho s opovrhovaním pozerali. A bol tam aj malý Bafon, ktorý už vlastne nebol malý, ale narástol už do velkosti medveda. Velké jasné oci mu svietili medzi krátkymi rohami. Bol však vystrašený. Nikdy nevidel tolko ludí pokope. Všetci sa pozerali na neho a na Simeona a kdesi vnútri cítil, že sa stane nieco velmi zlé. Nakoniec sa však rozhodlo. „Ty, Simeon, si odsúdený na mesiac v temnici pod hradbami. Potom však budeš prepustený a opät sa môžeš slobodne prechádzat týmito ulicami. Draka sa však musíš vzdat. Druhou tvojou možnostou je odíst spolu s touto príšerou, no medzi mestské múry sa viac nikdy nevrátiš.“ Po chvíli mlcania sa Simeon pozrel hrdo naokolo a povedal: „Volím si priatelstvo pred zradou, lásku pred zanevrením. Preto odídem z tohto mesta a viac sa nevrátim.“ O necelú hodinu sa tažká brána mesta s vrzgotom zavrela a pre Simeona a Bafona nemala už nikdy viac byt otvorená.

Na to sa dvaja priatelia vydali hladat si nový domov. Prešli mnohými krajmi a spriatelili sa s mnohými lesnými tvormi. Živili sa tým, co si po ceste našli a Simeon vždy zaspával chránený Bafonovým šupinatým, chvostom. A vo všetkých krajoch, ktoré navštívili spolu, s nimi krácala záhada muža a draka, ktorí chodia vedla seba ako bratia a ludia si ten podivný príbeh rozprávali pocas neskorých vecerov.

Neubehlo ani desat rokov, ked Simeonove rodné mesto napadli banditi, ktorí sa v posledných casoch spájali do väcších skupín a potom napádali celé mestá v snahe obohatit sa. Teraz sa ich tu zišlo tolko ako vciel na med. Obklúcili mesto zo všetkých strán, akoby na lúke pod lesom vyrástlo mnoho dalších stromov. Domáci obyvatelia sa bránili ako mohli, no aj napriek tomu mestská brána nakoniec podlahla náporom baranidla, ktoré banditi jednoducho vyrobili zo stromu. Zacalo sa lúpenie a vraždenie zmätených ludí. Bezradné výkriky žien sa šírili povetrím a krvou nasiaknutá zem stonala spolu s mestom. Vtom však slnko zastrel akýsi mrak a kto sa vtedy pozrel nad hlavu, videl, že mrak je cím dalej, tým väcší. Ludia v nom zakrátko spoznali mohutného draka. Nastala ešte väcšia panika, tento krát aj na strane vrahov. „Mesto napadol drak,“ ozývalo sa zovšadial. „Utekajte, toto prekliate mesto nám nestojí za tolkú námahu,“ zreval rýchlo kapitán banditov.

Muži s konmi teda zacali ustupovat do lesov, no drak sa hnal stále za nimi. Bol už tak nízko, že nohami chvílami narážal do vrcholcov starých borovíc. Teraz sa už dala rozoznat aj tmavá postava sediaca na jeho chrbte. Nebol to nik iný ako Simeon, aj ked jeho telo bolo teraz silnejšie a tvár vyzerala staršie, no nestratila nic na svojej kráse a vznešenosti. Bafon vyhnal banditov daleko od mesta a až potom zosadol na lúku pri hradbách. „Sláva,“ volali všetci. Teraz s radostou prijali Simeona spät, Bafon však von, pretože obaja vedeli, že väcšina ludí v meste sa ho aj tak bojí. Simeon ostal až do neskorej noci, aby zvedavcom rozprával o tom, ako mu orly doniesli správu o tom, že mesto sa chystajú napadnút. Rozprával tiež o krásnych jaskyniach a priezracných vodopádoch, o círych jazerách a širokých lesoch, ktoré pocas spolocnej púte s drakom zazrel. Od sudcu teraz dostal povolenie opät žit spolu s ostatnými za hradbami. Bafon mohol žit hned vedla hradieb a slobodne chodit po lúkach aj lesoch.
No Simeonove srdce už dávno patrilo svetu vonku, patrilo sviežemu vzduchu a nespútanej slobode. Skoro ráno, ked hviezdy ešte svietili, nasadol opät na Bafonov chrbát a mlcky spolu odleteli v ústrety mesacnému splnu. A všade sa ešte dlho rozprávala legenda o mužovi a drakovi, ktorí jeden druhého nikdy neopustili, tak ako oblaky nikdy neopustia žiarivé slnko.

napísanísané:: 22.8.2005

prečítalo:: 1143 ludí