Večné utrpenie

autor:: David

rubrika:: poviedky

Po tretí krát som zaklopal na tenké dvere neumne zhlobené z javorového dreva. Obdivoval som zázračnú krásu skrytú v ich drsnej nestvornosti. Skôr, než som stihol opäť zaklopať, ozvalo sa „Ďalej!“ vyrieknuté zamatovým, no pevným hlasom prevtelenej labute.
Vstúpil som, a ostal som stáť na malom perzskom koberčeku očarený jej krásou spočívajúcou v póze nie práve nepodobnej póze krásnej Galatei na jedom z Dalího obrazov. Stála ku mne otočená chrbtom zahalená len plášťom ušitým z chladného vzduchu, takého aký vyráža zo zeme len tesne pred brieždením.
Bol február a jasne som videl husiu kožu na jej tele, láskanom studeným vánkom vnikajúcim do izby cez otvorené okno. Otočila sa. Spravila krok, potom ďalší, a hoci kráčala smerom ku mne, zrak mala upretý do nekonečna a skalený slzami stekajúcimi dolu jej okrúhlymi lícami cez krk až na jej brucho. Letmo, akoby s nezáujmom, ma pobozkala, objala ma, pritlačila mi pery na ucho a spomedzi jej ľadových pier vyšiel prúd horúceho vzduchu nesúci zhodnotenie nášho vzťahu. „Miseria aeternus“boli slová ktoré zašepkala tesne predtým, než sa mi od vyčerpania zrútila v náručí.
Nemotorne ju držiac, nezmohol som sa šokovaný na jediný pohyb. Pred očami mi začal defilovať život. Nie bytie, život. Strávil som na tomto svete už nejaký ten rok, ale žiť som začal len prednedávnom. Dvere vnímania mi otvoril nepredvídateľný sled udalostí, ktorý zo mňa spravil nového človeka. Človeka odovzdaného žitiu. Poslednou z tých udalostí bola noc, ktorá sa nápadne podobala tejto chvíli. Aj vtedy som stál s opantanými zmyslami bez slova, s tým istým telom v náručí očarený krásou momentu, neschopný pohybu. V ten deň však mala oči otvorené, a ja som nevidel Damoklov meč vznášajúci sa nad pestrými farbami našej spojenej aury.
Neviem, ako dlho trvalo, kým mi mysľou prebehla celá show. Keď som sa vrátil do reality, s hrôzou som zistil, že som sám. Sám v izbe s rukami vystretými, akoby boli bývali zvierali neviditeľné telo. Stál som sám v pozícii z môjho sna, v pozícii ako v tej čarovnej noci, i s pózou Rollandovho Petra tesne pred svojou smrťou. Pri nohách mi ležal jej zlatý prívesok – zlomené srdce – v kôpke belasého prachu.
Horizont sa začal sfarbovať do silnoružova a tesne nad zemou začal povievať vánok roznášajúci belasý prach všade navôkol. Vzal som prívesok, a zničený som odišiel. Každý mesiac som sa vracal na miesto, kde mi život zmizol v náručí, a opäť pre mna začalo bytie. Keď som prišiel na toto miesto po 9. krát, spomenul som si na jej slová: „Miserae aeternus“. Začala sa víchrica, a ako Fénix z popola mi vo sne zrazu povstala ona. Krásna Galathea, odhodlaná labuť a Venuša v jednej osobe. Tentoraz už ostane so mnou navždy... Sen už nikdy neskončí. Vidím tunel, a nekonečné šťastie. Miseria aeternus.

napísanísané:: 14.3.2004

prečítalo:: 1377 ludí