Noah Samuel - Latentná bezosudovosť NÁS
autor:: Noah Samuel
rubrika:: poviedky
Latentná bezosudovosť NÁS
„A kľudne postojím si ako chlap, pri pisoári, do ktorého nemočím!“, pomyslel si Daniel, keď vošiel na toaletu, ktorá bola až na jeden voľný pisoár plne obsadená. Daniel bol podľa niektorých ľudí takzvaným staromestkým pseudointelektuálom. Nevedel čo to znamená a tak sa len domnieval o zrkadleniach toho komického pomenovania. Na pohľad bol čudákom, no jeho charizma ospravedlňovala všetky jeho ďalšie nedostatky. Býval v Starom meste, na pohár frankovky, či šálku čiernej kávy chodieval do kaviarne, o ktorej sa v meste chýrilo, vraj je útočiskom intelektuálov a umelcov, no on sám nebol umelcom na voľnej nohe (ako autori podobne nezmyselných prezývok), ale ako on o sebe viackrát podotkol, bol predovšetkým človekom, ktorý sa snaží tvoriť, vnímať a zdieľať krásne veci. Tak to bolo a nikto sa už nad tým nezamýšľal. Po návrate z WC sa posadil na obvyklé miesto a letmo zmapoval osadenstvo kaviarne, či sa náhodou počas jeho neprítomnosti niečo dôležité neudialo. Brehy obmývali tie isté vody. Nebol z toho sklamaný, no potichu dúfal, že k šiestim ľuďom, ktorí tam sedeli sa niekto pridá. Rád pozoroval ľudí. Ich správanie, mimika, gestikulácia a predovšetkým vyžarovanie boli preňho práve toľko a možno i viac, ako pre roľníka vlastná pôda. Znovu si ich všetkých premeral a snažil sa čítať ich príbehy. Modelka, ktorá vždy tvrdila, že zostane sama sebou, no okolie ju posledné dni vnímalo, ako namyslenú a vulgárnu pubertiačku. Modelkin spoločník, ktorý jej dával vulgárne najavo svoje sexuálne chúťky a pritom bol na rozdiel od nej veľmi citlivý a po nehe túžiaci. Televízny dramaturg, ktorý podobne, ako Daniel trávil večery pri pohári vína alebo šálke čiernej kávy, ktorá len tam chutila tak magicky sýto. Tri mladé dievčatá, v pravidelných večerných dialógoch, snívajúce o ideálnom chlapovi, ktorý by chápal ženskú podstatu, bol by galantným, tolerantným a príťažlivým spoločníkom a v neposlednom rade i dobrým milencom. Šesť bytostí; toľko a ani o jednu menej individualít. Daniel miloval pestrosť a kvetnatosť bytia. V kaviarni, kde už takmer dva roky sedával pri tom istom, smiešne zelenom stole, trávil každý večer. Obsluha ho už poznala a prijala ho za svojho, keďže bol nenáročným a vďačným hosťom. Mal to miesto veľmi rád, pretože sa naň viazalo pár nezabudnuteľných spomienok, v rámci jeho citového života.
Láska. Nespoznaná, nepochopená a vraj i slepá. Volala sa Laura a ona bola dôvodom jeho náklonnosti k tomuto miestu v centre Bratislavy. Daniel sa myšlienkami nekontrolovane vrátil o dva roky späť.
Bola to krásne plná noc.
„Stretlo ma všetko.“ - tak, ako to má byť, pomyslel si. Ženy. Červené suché víno. Múzy. Úsmev i bozky. „Od októbra som nezažil toľko nehy.“ Dotýkala sa ho celým svojím telom a on jej tú kráľovskú nežnosť opätoval s nesmiernou jemnosťou, v tej chvíli v ňom prekvitajúcou. V červenom svetríku, iste z ktoréhosi second handu v meste a vlasmi nepoddajne padajúcimi do tváre, neochotne a s obrovským kusom hanblivosti naňho potajomky, z tmavého kúta kaviarne, osvetleného starou stojacou lampou v secesnom štýle, hľadela. Bolo to komické a priveľmi šteklivé. Každý človek, všetci z nás a aj práve Vy, čo čítate tieto riadky, poznáte to magické šteklenie a chvenie, ktoré kráča, stojí a často i uteká za každým stretnutím, plným mystiky. Niekto také stretnutie nazýva fatálnym, racionalista by ho nazval náhodným.
Sedeli v prázdnej kaviarni, kde stretávali sa intelektuáli, básnici, maliari a iní umelci žijúci v meste.
„Laura, potichu stonajúc nad vlastným životom, opúšťam všetko, kvôli Tebe“, pošepky spomínal Daniel na plynutie jeho vtedajších myšlienok. Ak by niekto niekedy dokázal slovami opísať nevšednú, nevinnú a predovšetkým prirodzenú krásu, vedel by, že Laura sa stala Danielovi najbližšou po pár minútach s ňou. Sedela v jednom zo štyroch rohov miestnosti, obhrýzala si nechty a viedla boj s kučerami vlasov, ktoré ju v tej chvíli očividne ťažili. „Dúfal som, že sa ich nikdy nevzdá, chcel som sa ich dotýkať a túžil som po ich zvečnení v akejkoľvek forme umenia, ktorého som bol schopný.“ Okrem nich a čašníka, zahĺbeného do Freudovho ponímania snenia nikto živý vôkol, no mesto sa dnes vďaka nim zomrieť nechystalo. Laura sa snažila pôsobiť tak, ako keby na niekoho čakala. „Bola dobrá herečka, no ja som bol lepším znalcom ľudských duší.“
Otrávené pohľady na náramkové hodinky, blúdenie očí všade, len nie na neho, sediaceho pri stole v druhom rohu miestnosti, rozkošné kúsanie spodnej pery, hranie sa s neposlušnými vlasmi...
„Vedel som, že na nikoho nečaká.“ Vedela to i ona. Bola krásna. No nie krásna, ako gýčová krása z katalógu. Bola nevinná, zmyselná a tak strašne osamelá. „Nikdy predtým som nestretol smutnejšie dievča s pohárom chianti.“ Daniel písal práve báseň o Láske a láske. Veľmi si ju chcel všímať, no slová, ktoré v tej chvíli z neho stekali horskými potôčikmi s priezračnou a príjemne osviežujúcou vodou, potreboval zapísať (neznesiteľná nutnosť snenia). I počas zaznamenávania expresií však intenzívne pociťoval jej pohľady. Boli veľmi jemné a príjemné. Tak, ako ona.
Laura si objednala ďalší pohár červeného vína a z tašky vytiahla Nabokovovu Lolitu. Daniel poznal tú knihu dobre, veď v mladosti ju študoval celé mesiace a čítal ju snáď sedem krát. „Vedel som, že ju nečíta“, náhle vyšlo z jeho úst a modelka, ešte stále sediaca na vedľajšom stole sa obzrela, ale keď zistila, že Daniel je otočený tvárou k oknu, pomyslela si, že azda s niekým telefonuje.
„Bezcieľne
tancujem Ti v duši.
Skáčem, vrieskam, nariekam
a som princom ticha.
V hlave mi spí zmätok,
Tvoje červené ústa
a snehobiela tvár.
Kniha je otvorená,
bojím sa z nej čítať
(Teba).“
v mysli si spomenul na posledné verše básne, ktorú vtedy dopísal a keď bol s prácou hotový, vstal a vykročil k jej stolu. Deväť krokov k nej mu pripadalo ako pešia túra na Zbojnícku chatu, kedysi v detstve. Ani sa nenazdal a spomienky na vysokohorskú túru s otcom a súrodencami sa náhle rozplynuli v obraz milovanej Laury, ktorá kvôli jeho príchodu odvrátila zrak od knihy a čakala, čo bude nasledovať. Daniel sa na chvíľu úplne zasekol, no po pár sekundách už bol opäť s ňou a s úsmevom na tvári sa jej opýtal, ako vníma alegórie delikventa Humberta Humberta v jeho rukopise (sarkazmus nie je vždy zlým bratom hnevu), ktorý po jeho smrti vydal fiktívny psychológie doktor John Ray. Vtedy po prvý krát videl rumenec na jej tvári. „Nádhera.“ vyhŕklo mu z úst a ľudia, sediaci v kaviarni už ani nevnímali jeho hlasné myšlienkové pochody. „Hmm, pán Nabokov má každopádne veľmi zaujímavý štýl vyjadrovania sa...“, s nepriehľadným komparzom zaskočenosti, vyšlo z jej jahodovo-červených úst. A vtedy zaznelo priveľmi imrivé ticho. Daniel nevedel, či to s tým slovným korením neprehnal a netušil, či ju príliš negatívne neprekvapil. Nečakal odpoveď adekvátnu nedeľnému litaniu, ani do noci plánovanému príhovoru, ktorý nakoniec skončí súcitným standing ovation. Uvedomil si však, že jeho otázka bola hlúpa, no už na to nechcel myslieť, pretože jeho myšlienky by sa preniesli priveľmi ďaleko od jeho sladkej múzy.
Na čo práve myslela, keď jej tvár mĺkvo hľadela do pohára a nervózne klopala nechtom o jeho povrch?
„Na niekoho čakáš?“, prehltol vtedy bolestné napätie a oslobodil tým dýchacie cesty zmietajúce sa v púštnej búrke, v ktorej piesok nahradil cit, čistejší ako priezračný krištáľ.
„Čakala som na priateľa zo strednej školy. Nevideli sme sa dva roky, no zrejme už nepríde...“ odvetila rýchlejšie, ako myslel, dopila zbytok vína, kývla na čašníka, ktorý jej z diaľky ukazoval prstom zrejme osvedčenú fintu kaviarenskej neverbálnej komunikácie a s akousi neopodstatnenou neistotou dodala „...dnes večer som chcela tancovať. Splníš mi moje želanie?“
„S krásou vždy rád tancujem.“, spontánne slová vyšli z jeho úst, až bol prekvapený s akou ľahkosťou.
Mladý chlapec, zrejme študent, priniesol fľašu vína a ihneď sa vrátil k svojej knihe, ktorá ho zrejme zaujala tak, ako Daniela, keď bol v jeho veku a držal ju v rukách.
V neveľkej kaviarni hrala práve stará doska Boba Dylana, ktorého zamatový hlas vystihoval ich vznášajúce sa duše a až k samotnej modrosti oblohy zaviedol ich telá. Podal jej ruku, ich dlane sa nehlučne pobozkali a v hrejivom objatí dvoch duší ich telá splynuli s poetickými tónmi hudby. Existencia, ktorú tvorili a ktorej čistotu a harmóniu maľovali na obraz po tme, plávala v spoločnej podstate všetkého hmotného i nehmotného v univerze. Mala tvár beztvarej intimity. Počas niekoľkých skladieb mu neraz stúpila na nohu, nešikovne a s nesmiernou sústredenosťou sa snažila kopírovať jeho kroky. „Bol som šťastný a vedel som, že šťastie, ktorého lono si nás oboch uložilo do svojich mäkkých perín sa nedá nájsť hľadaním.“ v spomienkach na oný večer si Daniel šomral popod nos. Šťastie, ktoré v tú noc spolu objavili treba naozaj len stretnúť a veriť, že je to vôbec možné.
To podivné chvenie, ktoré sa spustilo v ich telách zrejme už pri prvom dotyku vzájomných pohľadov, prechádzalo celou jeho telesnou schránkou. Ich telá sa detsky hojdali spolu s Bobom a Daniel cítil, že prežíva niečo, čo chce opísať nespočetné množstvo básnikov. Bola to Láska? Vášeň? Alebo prostá sila gravitačného poľa anjelskej krásy? V hlave sa mu spustila neúprosná búrka myšlienok, ktorej nástojčivosť a paradoxne i upokojujúci zvuk, šíriaci sa ulicami jeho psyché, zapríčinila, že ani nepočul, čo mu Laura hovorí a tak musela zopakovať svoje slová od začiatku, čo urobila na jeho prekvapenie s absolútnym pokojom a mierom v srdci.
„Ešte nikdy nikto so mnou netancoval. Keď som bola mladšia a na školských večierkoch som dávala košom potenciálnym láskam a zlomeným srdciam, myslela som na človeka, ktorého neodmietnem. Vtedy som si povedala, a romantické predsavzatie som doposiaľ i dodržala, že tancovať budem až s tým, koho budem milovať. Klamala som Ti. Na nikoho som tu nečakala, s nikým som nemala ísť tancovať. Teda už mala...“ na chvíľu sa odmlčala, zodvihla hlavu z Danielovho ramena a pokračovala „stretla som Teba a všetko sa zmenilo. Moja duša už nie je osamelá a v mojom srdci rozkvitlo neopísateľné množstvo kvetov, ktorých krása sa slovami priblížiť nedá. Tancujem s Tebou a z toho vyplýva, že Ťa milujem...!“
V tej chvíli hudobníci ticha spustili veľmi hlučné tóny božskej melódie a Laura sa po prvý krát, odkedy začali tancovať, uprene pozrela do jeho očí. Daniel mlčal, chveli sa mu pery a čakal čo bude nasledovať. „Veď sa predsa niečo musí stať.“ pomyslel si ako keby práve prežíval znova tie neopísateľné pocity zmätenosti, po chvíli prechádzajúce do eufórie bytia. Zatvoril oči a do jeho duše začala prenikať krásne hrejivá a upokojujúca energia, ktorú sa snažia majstri slova z celého sveta zvečniť vo svojich úprimných slovách. Ten neuveriteľný chaos prerušili a ukončili dva bozky, ktoré mu dala na jeho zatvorené viečka. V tej chvíli sa ľady konečne pohli, Daniel otvoril oči, ale hneď ich opäť zatvoril, pretože jej hebké pery, trochu pootvorené a neuveriteľne jemné, skĺzli nižšie a dotkli sa jeho vyschnutých, vetrom zbičovaných úst. „Objal som ju ešte pevnejšie a ticho prehovorilo.“ Veď práve ticho povie to, čo najťažšie sa vyslovuje.
Čas, tá nezmyselná fyzikálna veličina, v tých chvíľach stratil už nadobro svoj význam. Obaja sa ocitli v akomsi tajuplnom priestore, ktorého súčasťou boli len oni dvaja a magický bozk, ktorý bol presnou definíciou bezčasovosti.
„V tej chvíli, ktorá ani chvíľou nebola, s ohľadom na predchádzajúcu vetu, sme pochopili bezvýznamnosť a bezcennosť času. Vedeli sme, že ho nemusíme vnímať, veď sme boli spolu. Spolu. My. A dvaja. Stali sme sa jedným bytím v korunách opadaných stromov zlatistej jesene.“
„Daniel, prinesiem Ti ešte jednu kávičku?“ spýtala sa snáď po tretí krát čašníčka v poloprázdnej kaviarni, ktorá bola už zvyknutá na jeho bezduchý výraz v tvári. Daniel kývol hlavou a pocítil tú prekliato-sýtu bolesť niekde v strede tela. Z ľavého oka mu vybehla slza. Pomaly stiekla po líci, nos obišla a skončila na perách, ktoré nikto nikdy nepobozkal.
„A kľudne postojím si ako chlap, pri pisoári, do ktorého nemočím!“, pomyslel si Daniel, keď vošiel na toaletu, ktorá bola až na jeden voľný pisoár plne obsadená. Daniel bol podľa niektorých ľudí takzvaným staromestkým pseudointelektuálom. Nevedel čo to znamená a tak sa len domnieval o zrkadleniach toho komického pomenovania. Na pohľad bol čudákom, no jeho charizma ospravedlňovala všetky jeho ďalšie nedostatky. Býval v Starom meste, na pohár frankovky, či šálku čiernej kávy chodieval do kaviarne, o ktorej sa v meste chýrilo, vraj je útočiskom intelektuálov a umelcov, no on sám nebol umelcom na voľnej nohe (ako autori podobne nezmyselných prezývok), ale ako on o sebe viackrát podotkol, bol predovšetkým človekom, ktorý sa snaží tvoriť, vnímať a zdieľať krásne veci. Tak to bolo a nikto sa už nad tým nezamýšľal. Po návrate z WC sa posadil na obvyklé miesto a letmo zmapoval osadenstvo kaviarne, či sa náhodou počas jeho neprítomnosti niečo dôležité neudialo. Brehy obmývali tie isté vody. Nebol z toho sklamaný, no potichu dúfal, že k šiestim ľuďom, ktorí tam sedeli sa niekto pridá. Rád pozoroval ľudí. Ich správanie, mimika, gestikulácia a predovšetkým vyžarovanie boli preňho práve toľko a možno i viac, ako pre roľníka vlastná pôda. Znovu si ich všetkých premeral a snažil sa čítať ich príbehy. Modelka, ktorá vždy tvrdila, že zostane sama sebou, no okolie ju posledné dni vnímalo, ako namyslenú a vulgárnu pubertiačku. Modelkin spoločník, ktorý jej dával vulgárne najavo svoje sexuálne chúťky a pritom bol na rozdiel od nej veľmi citlivý a po nehe túžiaci. Televízny dramaturg, ktorý podobne, ako Daniel trávil večery pri pohári vína alebo šálke čiernej kávy, ktorá len tam chutila tak magicky sýto. Tri mladé dievčatá, v pravidelných večerných dialógoch, snívajúce o ideálnom chlapovi, ktorý by chápal ženskú podstatu, bol by galantným, tolerantným a príťažlivým spoločníkom a v neposlednom rade i dobrým milencom. Šesť bytostí; toľko a ani o jednu menej individualít. Daniel miloval pestrosť a kvetnatosť bytia. V kaviarni, kde už takmer dva roky sedával pri tom istom, smiešne zelenom stole, trávil každý večer. Obsluha ho už poznala a prijala ho za svojho, keďže bol nenáročným a vďačným hosťom. Mal to miesto veľmi rád, pretože sa naň viazalo pár nezabudnuteľných spomienok, v rámci jeho citového života.
Láska. Nespoznaná, nepochopená a vraj i slepá. Volala sa Laura a ona bola dôvodom jeho náklonnosti k tomuto miestu v centre Bratislavy. Daniel sa myšlienkami nekontrolovane vrátil o dva roky späť.
Bola to krásne plná noc.
„Stretlo ma všetko.“ - tak, ako to má byť, pomyslel si. Ženy. Červené suché víno. Múzy. Úsmev i bozky. „Od októbra som nezažil toľko nehy.“ Dotýkala sa ho celým svojím telom a on jej tú kráľovskú nežnosť opätoval s nesmiernou jemnosťou, v tej chvíli v ňom prekvitajúcou. V červenom svetríku, iste z ktoréhosi second handu v meste a vlasmi nepoddajne padajúcimi do tváre, neochotne a s obrovským kusom hanblivosti naňho potajomky, z tmavého kúta kaviarne, osvetleného starou stojacou lampou v secesnom štýle, hľadela. Bolo to komické a priveľmi šteklivé. Každý človek, všetci z nás a aj práve Vy, čo čítate tieto riadky, poznáte to magické šteklenie a chvenie, ktoré kráča, stojí a často i uteká za každým stretnutím, plným mystiky. Niekto také stretnutie nazýva fatálnym, racionalista by ho nazval náhodným.
Sedeli v prázdnej kaviarni, kde stretávali sa intelektuáli, básnici, maliari a iní umelci žijúci v meste.
„Laura, potichu stonajúc nad vlastným životom, opúšťam všetko, kvôli Tebe“, pošepky spomínal Daniel na plynutie jeho vtedajších myšlienok. Ak by niekto niekedy dokázal slovami opísať nevšednú, nevinnú a predovšetkým prirodzenú krásu, vedel by, že Laura sa stala Danielovi najbližšou po pár minútach s ňou. Sedela v jednom zo štyroch rohov miestnosti, obhrýzala si nechty a viedla boj s kučerami vlasov, ktoré ju v tej chvíli očividne ťažili. „Dúfal som, že sa ich nikdy nevzdá, chcel som sa ich dotýkať a túžil som po ich zvečnení v akejkoľvek forme umenia, ktorého som bol schopný.“ Okrem nich a čašníka, zahĺbeného do Freudovho ponímania snenia nikto živý vôkol, no mesto sa dnes vďaka nim zomrieť nechystalo. Laura sa snažila pôsobiť tak, ako keby na niekoho čakala. „Bola dobrá herečka, no ja som bol lepším znalcom ľudských duší.“
Otrávené pohľady na náramkové hodinky, blúdenie očí všade, len nie na neho, sediaceho pri stole v druhom rohu miestnosti, rozkošné kúsanie spodnej pery, hranie sa s neposlušnými vlasmi...
„Vedel som, že na nikoho nečaká.“ Vedela to i ona. Bola krásna. No nie krásna, ako gýčová krása z katalógu. Bola nevinná, zmyselná a tak strašne osamelá. „Nikdy predtým som nestretol smutnejšie dievča s pohárom chianti.“ Daniel písal práve báseň o Láske a láske. Veľmi si ju chcel všímať, no slová, ktoré v tej chvíli z neho stekali horskými potôčikmi s priezračnou a príjemne osviežujúcou vodou, potreboval zapísať (neznesiteľná nutnosť snenia). I počas zaznamenávania expresií však intenzívne pociťoval jej pohľady. Boli veľmi jemné a príjemné. Tak, ako ona.
Laura si objednala ďalší pohár červeného vína a z tašky vytiahla Nabokovovu Lolitu. Daniel poznal tú knihu dobre, veď v mladosti ju študoval celé mesiace a čítal ju snáď sedem krát. „Vedel som, že ju nečíta“, náhle vyšlo z jeho úst a modelka, ešte stále sediaca na vedľajšom stole sa obzrela, ale keď zistila, že Daniel je otočený tvárou k oknu, pomyslela si, že azda s niekým telefonuje.
„Bezcieľne
tancujem Ti v duši.
Skáčem, vrieskam, nariekam
a som princom ticha.
V hlave mi spí zmätok,
Tvoje červené ústa
a snehobiela tvár.
Kniha je otvorená,
bojím sa z nej čítať
(Teba).“
v mysli si spomenul na posledné verše básne, ktorú vtedy dopísal a keď bol s prácou hotový, vstal a vykročil k jej stolu. Deväť krokov k nej mu pripadalo ako pešia túra na Zbojnícku chatu, kedysi v detstve. Ani sa nenazdal a spomienky na vysokohorskú túru s otcom a súrodencami sa náhle rozplynuli v obraz milovanej Laury, ktorá kvôli jeho príchodu odvrátila zrak od knihy a čakala, čo bude nasledovať. Daniel sa na chvíľu úplne zasekol, no po pár sekundách už bol opäť s ňou a s úsmevom na tvári sa jej opýtal, ako vníma alegórie delikventa Humberta Humberta v jeho rukopise (sarkazmus nie je vždy zlým bratom hnevu), ktorý po jeho smrti vydal fiktívny psychológie doktor John Ray. Vtedy po prvý krát videl rumenec na jej tvári. „Nádhera.“ vyhŕklo mu z úst a ľudia, sediaci v kaviarni už ani nevnímali jeho hlasné myšlienkové pochody. „Hmm, pán Nabokov má každopádne veľmi zaujímavý štýl vyjadrovania sa...“, s nepriehľadným komparzom zaskočenosti, vyšlo z jej jahodovo-červených úst. A vtedy zaznelo priveľmi imrivé ticho. Daniel nevedel, či to s tým slovným korením neprehnal a netušil, či ju príliš negatívne neprekvapil. Nečakal odpoveď adekvátnu nedeľnému litaniu, ani do noci plánovanému príhovoru, ktorý nakoniec skončí súcitným standing ovation. Uvedomil si však, že jeho otázka bola hlúpa, no už na to nechcel myslieť, pretože jeho myšlienky by sa preniesli priveľmi ďaleko od jeho sladkej múzy.
Na čo práve myslela, keď jej tvár mĺkvo hľadela do pohára a nervózne klopala nechtom o jeho povrch?
„Na niekoho čakáš?“, prehltol vtedy bolestné napätie a oslobodil tým dýchacie cesty zmietajúce sa v púštnej búrke, v ktorej piesok nahradil cit, čistejší ako priezračný krištáľ.
„Čakala som na priateľa zo strednej školy. Nevideli sme sa dva roky, no zrejme už nepríde...“ odvetila rýchlejšie, ako myslel, dopila zbytok vína, kývla na čašníka, ktorý jej z diaľky ukazoval prstom zrejme osvedčenú fintu kaviarenskej neverbálnej komunikácie a s akousi neopodstatnenou neistotou dodala „...dnes večer som chcela tancovať. Splníš mi moje želanie?“
„S krásou vždy rád tancujem.“, spontánne slová vyšli z jeho úst, až bol prekvapený s akou ľahkosťou.
Mladý chlapec, zrejme študent, priniesol fľašu vína a ihneď sa vrátil k svojej knihe, ktorá ho zrejme zaujala tak, ako Daniela, keď bol v jeho veku a držal ju v rukách.
V neveľkej kaviarni hrala práve stará doska Boba Dylana, ktorého zamatový hlas vystihoval ich vznášajúce sa duše a až k samotnej modrosti oblohy zaviedol ich telá. Podal jej ruku, ich dlane sa nehlučne pobozkali a v hrejivom objatí dvoch duší ich telá splynuli s poetickými tónmi hudby. Existencia, ktorú tvorili a ktorej čistotu a harmóniu maľovali na obraz po tme, plávala v spoločnej podstate všetkého hmotného i nehmotného v univerze. Mala tvár beztvarej intimity. Počas niekoľkých skladieb mu neraz stúpila na nohu, nešikovne a s nesmiernou sústredenosťou sa snažila kopírovať jeho kroky. „Bol som šťastný a vedel som, že šťastie, ktorého lono si nás oboch uložilo do svojich mäkkých perín sa nedá nájsť hľadaním.“ v spomienkach na oný večer si Daniel šomral popod nos. Šťastie, ktoré v tú noc spolu objavili treba naozaj len stretnúť a veriť, že je to vôbec možné.
To podivné chvenie, ktoré sa spustilo v ich telách zrejme už pri prvom dotyku vzájomných pohľadov, prechádzalo celou jeho telesnou schránkou. Ich telá sa detsky hojdali spolu s Bobom a Daniel cítil, že prežíva niečo, čo chce opísať nespočetné množstvo básnikov. Bola to Láska? Vášeň? Alebo prostá sila gravitačného poľa anjelskej krásy? V hlave sa mu spustila neúprosná búrka myšlienok, ktorej nástojčivosť a paradoxne i upokojujúci zvuk, šíriaci sa ulicami jeho psyché, zapríčinila, že ani nepočul, čo mu Laura hovorí a tak musela zopakovať svoje slová od začiatku, čo urobila na jeho prekvapenie s absolútnym pokojom a mierom v srdci.
„Ešte nikdy nikto so mnou netancoval. Keď som bola mladšia a na školských večierkoch som dávala košom potenciálnym láskam a zlomeným srdciam, myslela som na človeka, ktorého neodmietnem. Vtedy som si povedala, a romantické predsavzatie som doposiaľ i dodržala, že tancovať budem až s tým, koho budem milovať. Klamala som Ti. Na nikoho som tu nečakala, s nikým som nemala ísť tancovať. Teda už mala...“ na chvíľu sa odmlčala, zodvihla hlavu z Danielovho ramena a pokračovala „stretla som Teba a všetko sa zmenilo. Moja duša už nie je osamelá a v mojom srdci rozkvitlo neopísateľné množstvo kvetov, ktorých krása sa slovami priblížiť nedá. Tancujem s Tebou a z toho vyplýva, že Ťa milujem...!“
V tej chvíli hudobníci ticha spustili veľmi hlučné tóny božskej melódie a Laura sa po prvý krát, odkedy začali tancovať, uprene pozrela do jeho očí. Daniel mlčal, chveli sa mu pery a čakal čo bude nasledovať. „Veď sa predsa niečo musí stať.“ pomyslel si ako keby práve prežíval znova tie neopísateľné pocity zmätenosti, po chvíli prechádzajúce do eufórie bytia. Zatvoril oči a do jeho duše začala prenikať krásne hrejivá a upokojujúca energia, ktorú sa snažia majstri slova z celého sveta zvečniť vo svojich úprimných slovách. Ten neuveriteľný chaos prerušili a ukončili dva bozky, ktoré mu dala na jeho zatvorené viečka. V tej chvíli sa ľady konečne pohli, Daniel otvoril oči, ale hneď ich opäť zatvoril, pretože jej hebké pery, trochu pootvorené a neuveriteľne jemné, skĺzli nižšie a dotkli sa jeho vyschnutých, vetrom zbičovaných úst. „Objal som ju ešte pevnejšie a ticho prehovorilo.“ Veď práve ticho povie to, čo najťažšie sa vyslovuje.
Čas, tá nezmyselná fyzikálna veličina, v tých chvíľach stratil už nadobro svoj význam. Obaja sa ocitli v akomsi tajuplnom priestore, ktorého súčasťou boli len oni dvaja a magický bozk, ktorý bol presnou definíciou bezčasovosti.
„V tej chvíli, ktorá ani chvíľou nebola, s ohľadom na predchádzajúcu vetu, sme pochopili bezvýznamnosť a bezcennosť času. Vedeli sme, že ho nemusíme vnímať, veď sme boli spolu. Spolu. My. A dvaja. Stali sme sa jedným bytím v korunách opadaných stromov zlatistej jesene.“
„Daniel, prinesiem Ti ešte jednu kávičku?“ spýtala sa snáď po tretí krát čašníčka v poloprázdnej kaviarni, ktorá bola už zvyknutá na jeho bezduchý výraz v tvári. Daniel kývol hlavou a pocítil tú prekliato-sýtu bolesť niekde v strede tela. Z ľavého oka mu vybehla slza. Pomaly stiekla po líci, nos obišla a skončila na perách, ktoré nikto nikdy nepobozkal.
napísanísané:: 4.5.2005
prečítalo:: 1243 ludí