na scestí

autor:: David

rubrika:: poezia

Dokorán.
Ústa rozškľabené drsným úsmevom.
Nenávidieť,
a po večeroch sa rozčuľovať nad hnevom,
Páliť knihy
a miesto milovania mastiť mariáš.

Ľudia - tá najzvláštnejšia z rás
stojí ráno pred Vami
keď s rozdrásanými nervami
(a rozospatými očami)
v zrkadle na seba sa pozeráš.
Najčistejšia myseľ vraví: spomaľ krok,
no ty jej hlas dusíš prúdmi myšlienok.
Storaké trápenia a storaké muky
zabili vôľu žiť bez záruky.
Sen voľne plynúť s prúdom dní
kalí strach, a udusením umierajú sny...
Hrnieme sa sami k smrti za volantom
keď v mysli nám zobrie túžba po šťastí
a z márnej snahy držať krok
sa zo dňa na deň stane fantóm.

Márne sú ústa plné prázdnych viet.
Odpoveď pláva v rannej hmle -
všetko je jedným,
jedno je všetkým
a v celom šírom vesmíre
nás vlastne ani niet.

napísanísané:: 4.5.2005

prečítalo:: 782 ludí