Boh stál pri mojej smrteľnej posteli

autor:: johny45

rubrika:: poviedky


Boh stál pri mojej smrteľnej posteli

Boh stál pri mojej smrteľnej posteli. Neviem, prečo prišiel, ale nemal som naňho náladu.

Veď by sa mi ani nikto nemohol čudovať, chcel som v pokoji zomrieť, ale on tam prišiel a vedel som, že bude zase rozprávať tie jeho múdrosti a mňa to zase naštve.

Nechcel som byť nezdvorilý, ale povedal som mu, že neprišiel zrovna vhod.

“Nie? Ja si myslím, že som prišiel práve vhod.“ Oponoval.

Cítil som, že smrť je blízko a chcel som zomrieť v pokoji a nie počúvať tie jeho kecy, ktoré vo mne budú vyvolávať zase nové otázky. Tak strašne ma štval. A ten jeho posmešný výraz v tvári, keď tam tak stál v čiernych nohaviciach a tričku Damned...

Čo si ten frajer myslí? Tvári sa, že má na všetko odpoveď a pritom vie hovno. Mal som ho hneď niekam poslať. Frajerík, ktorý sa len predvádza.


„Načo si tu?“ Chcel som doňho zarýpať. „Prečo vlastne existuješ?“
„Pretože existujú ľudia. Zvieratá nepotrebujú boha. Potrebujú ho ľudia. Ľudia, ktorí ma vytvorili. Ja som súčasťou kolektívneho nevedomia, som dôsledkom kolektívneho nevedomia. Bezomňa by väčšina ľudí stratila zmysel života.“

„Ale Nietzche napísal, že si mŕtvy“ Chcel som ho ešte viac naštvať.
„Ach Nietzche, vraj skeptik...“ Na chvíľu sa akoby zamyslel. „A ty si si istý, že žijem? Že vôbec existujem? Si si istý, že ty žiješ?“

Mal som rád Nietzcheho a trochu ma urazilo, ako si povzdychol pri jeho mene.

„Nietzche, ten náš skeptik bol ale v niečom naivný. Chcel, aby ľudia zabili svojho boha. Ľudia predsa nikdy nemôžu zabiť svojho boha.“ Pokračoval. „Nemôže existovať nadčlovek. Veď ani ty by si nedokázal zabiť svojho boha. Ani ty sa nemôžeš stať nadčlovekom.“

Veď ja som už skoro mŕtvy, čím by som sa už ja mohol stať, okrem hnijúceho odporného tela.
Pomyslel som si sarkasticky a tá myšlienka vytvorila na mojej tvári mierny úsmev.

„Tu máš daj si.“ Natiahol ku mne ruku s cigaretovou krabičkou v ktorej bola jedna cigareta povytiahnutá.
Slušne, ale rezolútne som odmietol. V mojom stave som predsa nemohol fajčiť. Nie kvôli zdraviu, veď som už dávno žiadne nemal, ale jednoducho som nemohol ani poriadne dýchať.

„A môžeš mi povedať,“ keď si už taký múdry, „čo bude po smrti?“

Boh sa začal smiať. „Vy ľudia. Tak strašne sa bojíte smrti. Tak dlho už existuje ľudstvo. Ako silno sa vyvinul jeho intelekt a stále si kladie túto otázku. Tak dlho hľadajú ľudia zmysel života a vždy sa dostali iba ku smrti. Žiť život len preto, aby si mohol zomrieť, to je dosť zvrátený zmysel života. Keby nebola smrť, nebol by som ani ja. Iba strach zo smrti živí v ľuďoch planú nádej v spasiteľa, ale niekoho, kto nad ním bdie. Ste smiešni.“
„A čo nebo?“ Skočil som mu do reči. „Existuje nebo a dostanem sa tam?“

„Nebo? Snáď by si nechcel ísť do neba? Veď nebo absolútne uráža život. So svojou beztvarou krásou, so svojou prázdnou spokojnosťou, so svojou absolútnou bezemočnosťou. Nebo si vytvorili ľudia, ktorí nenávidia život. Ktorí ním pohŕdajú a tým pohŕdaju aj sami sebou. Ktorý človek by chcel byť radšej v nebi, ako žiť? Áno, sú samozrejme aj takí, ale ty snáď k nim nepatríš. Nikdy si nepohŕdal životom, nech už ti priniesol čokoľvek. Nikto, kto miluje život, nechce ísť do neba.“

„A peklo?“ Ani ma odpoveď veľmi nezaujímala, ale chcel som sa spýtať, len aby reč nestála.

„Peklo si vymysleli tí istí ľudia, čo pohŕdajú životom, sebou a nakoniec aj druhými ľuďmi. Ale nakoniec peklo môžeš mať aj na zemi. Stačí sa len trocha okolo seba porozhliadnuť. Neviem, kto a prečo vymyslel prvý peklo. Ten človek asi nemal rád ľudí. Ale možno ho vytvoril ako alternatívu proti príliš nezmyselnému, príliš čistému a príliš prázdnemu nebu. V tom prípade to vlastne ani nebol až taký zlý nápad.“

„Hovoríš, že život je peklo. Tak prečo ho potom ale mám milovať?” Neveril som vlastným ušiam.

„Život je aj peklo, ale aj mnoho iných krásnych vecí. Život je všetko, čo si len dokážeš predstaviť. A navyše, život nieje dobrý, alebo zlý, iba je. A je to jediné, čo momentálne máš. Nemáš nič iné, takže ho treba brať taký, aký je a užívať si malé krásy života, ktoré prekonajú všetko nepríjemné a nie pomaly umierať a čakať na vykúpenie. Ži život a neotravuj smrť. Tá má dosť práce s inými, horúcejšími kandidátmi.“

Chcel som vtipne poznamenať, že on teraz otravuje mňa, ale radšej som to v tej chvíli nechal tak.

Ale prišla mi na um ešte jedna naliehavá otázka: „Kto vlastne si?“

„Dobrá otázka. Veľa ľudí rieši dilemu: či existujem, alebo nie, ale kto som a aký som, to veľa ľudí nezaujíma. A som veľmi rád, že si sa ma na to spýtal. Niesom ten všemohúci, milosrdný pomáhajúci boh, ktorého si môže každý kúpiť modlitbou. Mám vlastnosti všetkých ľudí, ktorých za ich vlastnosti trestám, ale mňa za ne nepotrestá nikto.
Som radosť, som smútok, som krása, som ohavnosť, som kráľ, som poddaný, som voňavý boháč, som smradľavý bezdomovec, som chorý zvrhlík, ktorý znásilňuje pre radosť, som kurva, ktorá sa nechá ponižovať za peniaze, som čo len chceš.
Občas si z ľudí robím srandu, občas im hádžem polená pod nohy, občas im zoberiem všetko, aby som mohol sledovať, ako budú reagovať a výborne sa na tomto cirkuse, ktorý sa volá svet, zabávam.
Ale bez teba by som tu nemohol byť. Keby si nebol ty, nebol by som ani ja. Ja som ty. Som tvoj obraz. Som tvoja otázka a zároveň tvoja odpoveď. Som tu preto, že si tu ty. Ty si ma vytvoril, ty ma môžeš aj zničiť.“

Keď to dopovedal, v momente som chytil do ruky nôž, ktorý som mal pripravený na nočnom stolíku vedľa postele na nakrájanie jablka a ranou do brucha som zabil boha. Už tu nebol. Už som ho nevidel, ani nepočul.

Už ma naozaj štval.
Ale v niečom mal predsa len pravdu.


Vstal som zo smrteľnej postele, uvaril som si čierny čaj a rozhodol som sa, že ešte budem chvíľu žiť.

Veď mám ešte veľa života pred sebou.





napísanísané:: 26.4.2005

prečítalo:: 816 ludí