Čo mi to urobil...?

autor:: iwa

rubrika:: poviedky

Mokrou rukou som prešla po zarosenom povrchu zrkadla a zahľadela som sa na výjav, ktorý na mňa civel z druhej strany skla. Kto to, do čerta, mohol byť? Je to vôbec možné? Komu, preboha, patria tie vpadnuté, krvoupodliate oči od nekonečnej únavy a nespočetných potokov sĺz, ktoré každým dňom kreslili po lícach lesklé, kľukaté cestičky? Vlasy tej osobe ochabnuto ovísali po oboch stranách bledej tváre ako zmoknutá slama a bezvládne padali na kostnaté plecia. Kde sa len podela tá zdravá červeň, živý, iskrivý pohľad, ktorý aj bez úsmevu symbolioval radosť a šťastie? Vážne som bola to, čo som videla, ja sama?
Pustila som vodovodný kohútik a v ušiach mi zaznel hukot lenivo tečúcej vody. Nastavené dlane som strčila pod studený prúd a keď sa naplnili po samý vrch, pritiahla som si ich ústam a na dúšok som netrpezlivo vypila ich obsah. Oprela som sa o obité umývadlo a zahľadela som sa do prázdna. V hlave sa opäť prebudili myšlienky, spomienky, udalosti posledných týždňov, na ktoré som sa tak veľmi snažila nemyslieť. Zvláštne, že práve to, na čo chceme najviac zabudnúť, sa najčastejšie stáva stredom našej mysle bez ohľadu na to, ako veľmi to odtiaľ chceme vyhnať. Pred očami sa mi v pravidelných intervaloch objavili záblesky a medzi nimi som postupne spoznávala známe tváre. Patrili ľudom, ktoré sa najviac pričinili o to, že môj život sa dokázal za pár dní prevrátiť hore nohami a vďaka ktorým som teraz stála v tejto ošarpanej kúpeľni ošarpanej izby a mala som okolo seba obkrútený otrhaný uterák s logom motela. Bol ošarpaný ako všetko ostatné.
Pomaly som zdvihla opuchnuté viečka a sledovala, ako sa tej dievčine oproti mne roztriasli pery a jej tmavé oči sa už zanedlho topili v novom prívale sĺz. Tichý plač sa zmenil na neovládateľné vzlykanie, ozývajúce sa po celej miestnosti od holých betónových stien.
"Prečo?" spýtala som sa tváre v zrkadle. "Prečo ja?" Teraz už s hlasným nárekom som cez rozmazaný závoj sledovala, ako sa utrápene skrivila v grimase predstavujúcej bezmocnosť malého dievčatka, ktoré sa práve stratilo svojej mame a zo strachu, čo s ňou bude, nevie, kadiaľ ísť. Ja som sa tiež stratila. V živote. Bezúspešne som hľadala správnu cestu von z bludiska márnosti a smútku, ktoré ma pohltilo ako hlbiny najtemnejšieho oceánu. A najhoršie a najdeprimujúcejšie na tom bolo to, že za mnou zavreli dvere tejto prázdnoty moji najbližší a boli to práve oni, ktorí ma do nej poslali a zamkli naveky.

Sedela som na studenej podlahe, nohy pritisnuté k prsiam a neprítomne som prázdnym pohľadom skúmala škáru medzi kúpeľňovými dverami a chladnými, oceľovosivými dlaždicami. Nevedela som, sko dlho som pretrvávala v takejto polohe. Neuvedomovalo som si nič, čo sa okolo mňa dialo. Nevidela som, že na podlahe kúsok odo mňa ležali črepy zrkadla, do ktorého som v zúrivosti tresla hánkami, až sa tá néznáma osoba za ním rozštiepila na množstvo drobných kúskov. Nepočula som ani kroky, ktoré sa ku mne približovali... Dvere sa otvorili a on vošiel. Vôbec ma netrápilo, že ma takto vidí, len v uteráku, rozvalenú na zemi, s výrazom polomŕtveho, ktorému niet pomoci. Zastal na prahu. Nič nevravel. Nezdvihla som k nemu pohľad, ktorým by som prosila o pomoc. Nenatiahla som k nemu ruku, aby si ma k sebe pritiahol a dokázal mi, že nie som sama, tu, na tomto svete. Stál tam snáď celú večnosť, kým si pokľakol a zaterasil mi môj výhľad na centimetrovú medzeru, ktorá bola už niekoľko minút náplňou môjho myslenia. Bol priamo predo mnou, nevidela som však nikoho. Stále som rozmýšľala nad tým, čo všetko by sa dalo cez tú prekliatu dieru prepchať... Nemala som ani potuchy, že na mňa hľadí pár, spolovice ešte zalepených od spánku, no ustarostených očí. Nevidela som, ako sa usilovne snaží vyčítať neviditeľný príbeh napísaný na mojom čele, ako veľmi chcel pochopiť, čo sa deje a hlavne prečo. Nemohla som mu dať odpoveď. Nemala som komu. Veď ja nikoho nevidím. Komu by som mala odpovedať?

Čo s ňou? rozmýšľal. Čo mám urobiť? Len tam tak kľačal a bez výsledku sa snažil upútať jej pozornosť. Pripadal si trochu komicky. Boli tam ako dve sochy so stálym smerom svojich pohľadov. Ani sa nepohli, len kľačali a hľadeli...on na ňu, ona kdesi pod dvere. Čo sa to deje? Rozmýšľal, či neumrela s otvorenými očami, no keď sa pozornejšie započúval, zachytil tichulinký prerývaný dych. Nemohol dlhšie čakať. Podišiel k nej a jemne prikryl jej dlaň tou svojou. Bola ako ľad. Bál sa urobiť viac. Mierne stisol tú krehkú rúčku a čakal, že sa mu pod prstami rozdrví na prach. Z veľkou úľavou ju stále tuho zvieral a odvážil sa ju pohladiť po vlhkej tvári, fľakatej od náreku, ktorý sa mohol každú chvíľu spustiť v plenej sile. Jemne odhrnul vlasy, ktoré sa jej lepili na pokožke. Až teraz si uvedomil, aká je krásna... Chvíľu žasol nad tým, ako mohol niečo také prehliadnuť. No odrazu mi svitlo. Ťažko mohol preniknúť cez tú mrzkú stenu povýšenosti a pohŕdavosti, ktorá ju kryla ako maska. Ťažko ju mohol vidieť cez všetky ponižujúce slová, ktoré kedy vyšli z jej úst. Ťažko ju mohol vidieť cez ten hustý mrak samoľúbosti, ktorý sa nad ňou vznášal aj cez slnečné dni. Teraz však mohol...a videl... Videl niekoho, kto veľmi trpí, niekoho, koho srce bije len preto, lebo mu ho ešte nikto neprepichol ostrou dýkou, niekoho, kto dýcha už len preto, lebo mu na tvár nepritisli veľký vankúš. Videl postrelené telo, z ktorého namiesto krvi vyteká duša. Musel s ňou preč... Rozhodne ju, doslovne, vzal do svojich rúk a s veľkým prekvapením zistil, aká je ľahučká. Mal pocit, že ju nedrží v náručí, ale že sa sama vznáša. Nevzpierala sa. Nebyť toho, že sa jej ruky bezvládne hompáľajú vo vzduchu, ani sa nepohla. Vyšiel von z kúpeľne do spálne, kde ju položil na zatuchnuté prikrývky starej železnej postele. Sadol si na zem vedľa nej a upokojoval ho len jej, aj keď len nepatrne, dvíhajúci sa hrudník. Nechcel byť pesimista, ale mal vážne pochybnosti o situácii, v ktorej sa práve odcitol. Čo ďalej? Dokedy tu bude len tak ležať a nejaviť známky života? Pomaly zrakom prechádzal po tej chudej postavičke, ktorá mu snáď zomierala pred očami. Na čo vlastne čakal? Prečo ju jednoducho neprefacká a nevytiahne naňho ako obyčajne všetky tie štipľavé poznámky, ktoré, ako sa mu zdalo, mala pripravené výhradne preňho? Toto boli jedniné okamihy, cez ktoré na ňu mohol hľadieť, ako dlho len chcel a ona ho neznechutila niečím, kvoli čomu by k nej cítil ešte väčší odpor, ako to zvyčajne bývalo. Odrazu ju chcel pobozkať. Ale čo by tým dokázal? Že ju ako princ prebudí po storočnom spánku? Prečo nie... To jediné si prial, aby sa mohol dotknúť jej plných pier a vdýchnuť do nej kúsok života. Mal na to právo, po tom všetkom, čo pre ňu urobil.

Už tri týždne sme cestovali. Nevedno kam. Na tom predsa nezáležalo. Len nech to bude čo najďalej od neho. Hocikde, len nech ho už nikdy v živote nebudem musieť stretnúť a znášať jeho prítomnosť. Hocikde, len nech tam nie je on... Už som sa dávno spamätala z prvotného šoku, keď som si uvedomila, že som spáchala zločin. Kradla som. Ale je zločin okradnúť zločinca? Celé tri týždne...vozili sme sa krížom-krážom po celom štáte, až sme sa odhodlali prejsť cez hranice. Celé tri týždne v tej predpotopnej káre. Stále tam bolo cítiť jeho pach, ktorý bol tak zreteľný, až sa mi z neho dvíhal žalúdok. Z domu som utekala už celé tri týždne...

Dlhšie to už nevydržal. Sklonil sa nad ňou a pritisol sa k jej mŕtvolne bledým perám. Dlho tak zotrval, vdychoval jej vôňu a takmer sám vôbec nedýchal. Spamätal sa, až ked zaznamenal pohyb vo svojej dlani. Zároveň pocítil vlhkosť vychádzajúcu z jej tváre. Od ľaku sa od nej v momente odtisol a vypleštil na ňu oči. Zdalo sa, že sa dusí. Po spánkoch jej stekali nové prúdy sĺz, sekane vzlykala a plačlivo vykríkla ako zo zlého sna: "Sviniar! Ten sviniar! Poranil ma...pošpinil ma...zneužill!!! Ako to len mohol urobiť?! Ten sviniar! Môj vlastný otec ma znásilnil!!!

napísanísané:: 12.2.2005

prečítalo:: 743 ludí

Sponzorovaný hosting od WebSupport.sk
Vlastný virtuálny server od 5,65 € od WebSupport.sk