Živly a psychopati

autor:: Wertix/Abigael

rubrika:: poviedky

Dnes ráno som sa zobudil do nádherného dňa. Všade v okolí sa rozliehali hlučné explózie.. Jedna mi vyrazila všetky okná a ja som sa mohol nadýchnuť vzduchu plného síry a dymu. Z neba padali meteority a rozmieňali mesto na drobné. Pamätám sa, ako ma niekedy premkol strach, že tento deň nikdy nepríde. Jeden z meteoritov práve zasiahol dom oproti a do základu ho zboril. Zmocnila sa ma šialená radosť. Moja doterajšia spoločenská rola, ktorú som tak nenávidel, sa rozplynula ako posledné lúče zapadajúceho slnka. Prišiel deň skazy z dávneho proroctva. Je tu konečné zúčtovanie, posledný deň ľudstva. Pokorne sa teda zhostím svojej úlohy. Budem vraždiť ženy s ružovými čižmami a mužov s nagelovanými vlasmi a zvoncovými nohavicami. A ešte zabijem aj každého, kto ma nasere. Vzal som sekáčik na mäso a vybehol som na ulicu. Na rohu škriekala nejaká pipka, že v zničenom dome naproti mala rodinu. Revala, že to neprežije. Tým som si bol istý. Pobúrila ma jej malá biela kabelka s kovovými cvokmi. Prebudili sa vo mne generáciami dávno zabudnuté pudy. Som napol upír, napol vlkolak. Mám právo uhasiť svoj smäd. Skočil som po nej ako piraňa po mäse. Vykonám spravodlivý súd. Zakusol som jej zboku do krku a zubami vytrhol tepnu. S pocitom víťazstva som si utrel ústa, moja prvá vražda. Všetko, čo som cítil bola čistá radosť a zadosťučinenie za roky strávené v pozadí. Pár metrov vedľa ležal mŕtvy policajt. Jeho smrť bola boží trest, takže isto nebol hodný ako vykonávateľ práva. Vzal som si jeho zbraň a odznak. O pár blokov ďalej nejakí ľudia rabovali supermarket. Asi ešte nevedia, kto som. Rozbehol som sa, letel som po betóne ako anjel apokalypsy. Prvému som zaťal do hlavy sekáč na mäso. Videl som v jeho očiach strach, a pre tento prejav kajúcnosti sa mu ušla rýchla smrť. Ostatní boli ozbrojení nožmi a rozbehli sa na mňa. To bol vrchol demencie, postaviť sa proti mne. Som boží nástroj moci, Áres a Aténa viedli moju ruku, keď som každého z nich strelil do brucha z pištole kalibru štyridsaťpäť. Kým sa im prestrelené orgány zalejú krvou, budú trpieť cez dvadsať minút. Som rád že môžem ľuďom duchovne pomáhať. Neminie ich očista bolesťou. Ďalší ľudia boli vo vnútri, a keď videli, čo sa deje, pozerali ako retardovaní. Nasrali ma. Hodil som policajtov granát do výkladu. Do brucha a do tváre sa mi zaryli kúsky skla a tričko mi pokropili kvapky cudzej krvi. Osud chcel, aby môj zrak ostal sklom nepoškodený. Okolo lietali oči, končatiny a kosti ľudí vo vnútri. Rehotal som sa tej bolesti. V očiach výraz blázna, ale rozum triezvy. Rozbehol som sa. Strhol som zo seba tričko. Krv sa mi valila z brucha, ktoré som si ním obviazal. Do smrti mám ešte čas. Necítil som slabosť. Na ceste sedelo dievčatko, ktoré to všetko videlo. Malo ružové topánočky. To je dôvod na smrť. Vytiahol som sekáčik, keď tu sa malá rozplakala a začala prosiť o život. Konečne tu má niekto rešpekt. Zabil som ju a zamieril na pumpu. Nestihla ani kvičať. Oproti šiel chlap. Ako som bežal, drgol som doňho a chlap zaklial. „Doboha bacha.“ Pohoršene som sa otočil vrcholne znechutený. „Vieš, čo si urobil?“ Povedal som karhavým tónom. „Zradil si boha.“ Povedal som vyčítavým výrazom a do brucha som mu vrazil nôž až po rukoväť. Rozpáral som ho až po žalúdok. Nôž som vytiahol a muž padol na zem. Ešte žil. Chytil som ho za vlasy a stiahol mu kožu z hlavy. Reval ako tur. Mám skalp bezbožníka. Možno si z nich do zajtra budem môcť ušiť nohavice. Tie moje už boli také ťažké od nasiaknutej krvi, že mi začínali padať a zle sa mi v nich hýbalo. Ale aspoň majú peknú farbu. Som celý zasratý od najsvätejšej tekutiny. Takže som logicky svätý aj ja. To je moja odmena. Po smrti ma čaká večná blaženosť. Pumpa, na ktorú som prišiel bola opustená, jedna z posledných, ktorú meteority nezničili. Malé cigánske dieťa vnútri kradlo sladkosti. Viem, čo treba spraviť. Uplatním stredoveký zákon trestu za krádež. Vbehol som do predajne a usekol som mu ruky. Vonku chcel nejaký chlap tankovať zadarmo. Bol obklopený osobnou ochrankou v ďalšom aute. Bol to asi politik, ten najväčší hajzel. Bolo vidno, že sa bojí, chcel ujsť aj s rodinou, ktorá čakala v aute. Už aj naštartovali auto a pohli sa. Neujdú mi, jeho rodina sú spoluvinníci hrdelného zločinu. Navyše jeho syn mal nagelované vlasy. Zobral som vedľa stojace BMW, kľúč mi dnu nechal boh, a polovica chlapa, ktorá trčala z otvorených dverí. Napálil som to do nich v plnej rýchlosti. Nafúkol sa mi airbag. To preto, že som skazonosný nástroj pravdy, prostriedok na usmrtenie zlých. Vystúpil som z auta a prestrelil zopárkrát palivovú nádrž. Obidve zničené autá začali horieť aj s rodinou vo vnútri. Z druhého mercedesu medzitým vystúpila ochranka. Zlomil som väzy jej prvého člena a vytrhol mu obušok. Otočil som sa na posledných dvoch, keď tu som zacítil v hrudi čudné teplo. Krv mi stekala po rozstrieľanom tele až na roztrhané tričko. Muž držal v ruke zbraň. Spadol som na zem. Benzínové nádrže pumpy naraz vybuchli a pochovali všetko aj s ochrankou. S posledným výdychom som ďakoval osudu, že som sa mohol dožiť tohto krásneho dňa, kedy som zapálil svoje srdce v službe spravodlivosti. Usmial som sa, a potom sa moja myseľ ponorila do tmy.

napísanísané:: 4.2.2005

prečítalo:: 1389 ludí